Jozef Ignác Bajza
katolícky kňaz, obrodenecký spisovateľ, cirkevný hodnostár
*5. 3. 1755 Predmier , okr. Bytča – †1. 12. 1836 Bratislava
Pochádzal z rodiny zámožnejších roľníkov, jeho otec bol richtárom. Práve však za vlády Márie Terézie a jej syna Jozefa II. táto spoločenská vrstva stratila svoje výsady, medzi ktoré patrilo aj dedičné richtárstvo a klesli na úroveň ostatných poddaných.
O mladosti Jozefa Ignáca Bajzu vieme málo. Ľudovú školu navštevoval pravdepodobne v Predmieri, vyššie školy asi v Žiline. Roku 1777 – 1780 študoval teológiu ako chovanec Pázmánea na univerzite vo Viedni. Viedenský pobyt na mladého Bajzu hlboko zapôsobil. Ako teológ sa dostal pod vplyv tzv. viedenskej školy náboženských a cirkevných reformátorov. Stal sa stúpencom a propagátorom spoločenských reforiem Jozefa II.
Po skončení štúdií v r. 1780 pôsobil ako kaplán pri kapitule v Trnave. Pravdepodobne už v týchto rokoch mal napísaný rukopis knihy Rozličních veršuv. V r. 1783 požiadal o miesto farára v Dolnom Dubovom a tu pôsobil dvadsaťdva rokov až do r. 1805. V tomto období bol literárne najplodnejší. Tu napísal a tlačou vydal prevažnú časť svojich diel. V r. 1783 mu vyšiel prvý zväzok jeho románu René mláďenca príhodi a skúsenosťi.
Dolnodubovská fara nebola bohatá, ale Bajza bol praktickým človekom. Farské polia obrábal vo vlastnej réžii a snažil sa, aby jeho hospodárstvo bolo vzorom pre ostatných roľníkov. Postavil aj menšiu pálenicu. Z výnosov, ktoré týmto spôsobom získal, dokázal prevažnú časť svojich prác vydať vlastným nákladom.
Avšak potrebný pokoj k literárnej práci nemal. Bol výbušnej a prudkej povahy a dostal sa do konfliktu nielen so svojou cirkevnou vrchnosťou, ktorá zmarila vydanie jedných z jeho prvých diel. Do dlhých sporov o slovenčinu sa dostal s Antonom Bernolákom a Jurajom Fándlym, takmer vzápätí aj so svojim patrónom, trnavským farárom a kanonikom Imrichom Perényim a jeho hospodárskym správcom Štefanom Kovácsom. Spor sa dostal pred svetskú i cirkevnú vrchnosť. Vyvrcholil v r. 1796. Samotná podstata sporu je pre nás nepodstatná, podstatné je však to, že konzistórium rozhodlo spor v prospech Bajzu, avšak odporučilo mu, aby sa viacej venoval duchovným ako svetským záležitostiam. Z tohto obdobia sa zachovalo veľa písomného materiálu v archívoch, vďaka ktorým sa dozvedáme, že Jozef Ignác Bajza bol človek prudký, sebavedomý a hrdý, ktorý si išiel za svojou pravdou.
Nasledujúcich niekoľko rokov prežil v pokoji. V r. 1805 požiadal cirkevnú vrchnosť o preloženie na faru v Prietrži. Odôvodňoval to svojou chorľavosťou (začala ho trápiť reuma), veľkosťou farského hospodárstva a tým, že sa chcel venovať písaniu v prospech slovenského národa a cirkvi. Správcom fary v Prietrži bol až do r. 1815, kedy odišiel do Zbehov.
V r. 1828 ho kardinál Alexander Rudnay vymenoval za kanonika kapituly v Bratislave. V Bratislave aj ako vyše osemdesiatročný zomrel, je pochovaný v krypte Dómu sv. Martina.
Je zaujímavé, že sa nezachovala žiadna podobizeň Jozefa Ignáca Bajzu, okrem reliéfu na jeho krypte, ktorú na základe známych čŕt jeho osobnosti vytvoril akademický sochár Jozef Pospíšil.
V rodnej obci Predmier sa nachádza pomník s bustou Jozefa Ignáca Bajzu od S. Biroša a C. Kubicu (1975), pamätné tabule sú umiestnené v kostole v Dolnom Dubovom a na jeho rodnom dome v Predmieri . V budove bývalej fary v Dolnom Dubovom je umiestnená Pamätná izba Jozefa Ignáca Bajzu.
Do literárneho života Jozef Ignác Bajza nevstúpil práve najšťastnejšie. Roku 1782 dokončil prvú knihu Rozličních veršuv, ktorá obsahovala 300 epigramov konvenčného a kritického zamerania. Predložil ju cenzorovi slovenských kníh v Bratislave, ktorý mu však vyčítal množstvo chýb. Bajza vzal rukopis a odovzdal ho do Viedne. Ústredná viedenská cenzúra rukopis kladne posúdila a Bajza ho zaniesol do tlačiarne Jána Michala Landerera v Bratislave. Urazený bratislavský cenzor prerušil sádzanie, vzal rukopis a poslal ho s ešte odmietavejším posudkom generálnemu vikárovi Nagyovi do Trnavy s komentárom: „v tejto knihe slovenských básní, písal, sú veľmi mnohé také, ktoré ľuďom vzdelaným a zdravým rozumom obdareným, cirkevnú disciplínu rešpektujúcim nielen môžu, ale i musia sa nepáčiť.“
Viedenský cenzor vraj nevedel po slovensky a preto ich schválil. Rozličné verše nevyšli.
Čo tak vlastne pobúrilo bratislavského cenzora a cirkevné kruhy? Bajza v tomto diele odsudzuje byrokratov, parazitný spôsob života šľachty, spoločenskú nerovnosť, poukazuje na chudobu kláštorov, prázdnu nábožnosť a zlých kňazov.
Z Rozličních veršuv sa zachovala iba prvá kniha písaná so sylabickými rýmami.
Húževnatý Bajza sa však nedal odradiť. Už v r. 1782 dokončil prvý zväzok románu René mláďenca príhodi a skúsenosťi. Pravdepodobne domácu cenzúru obišiel, dielo vyšlo v polovici roka 1784. Ide o dobrodružno-sentimentálny román, je koncipovaný ako cestopis. Titulný hrdina cestuje so svojim učiteľom z miesta na miesto, do popredia najviac vystupuje láska muža k žene. Toto dielo je významné tým, že je to prvý román napísaný v slovenčine.
Koncom mája 1785 dostal Bajza imprimatur viedenskej cenzúry na druhý zväzok Reného a bratislavský typograf Landerer začal okamžite sádzať. Tento zväzok má inú štruktúru a náplň. Bajza tu v literárnej forme podáva ostrú kritiku spoločenských pomerov na Slovensku. Prejavuje sa tu ako stúpenec jozefínskych reforiem. Je prvým slovenským spisovateľom, ktorý nás oboznámil so slovenskou dedinou a kultúrnym stavom Slovákov.
Toto dielo malo veľmi podobný osud ako Rozličné verše. Už na jeseň r. 1785 prišiel
do Bratislavy generálny vikár Štefan Nagy z Trnavy a dal okamžite zastaviť tlačenie diela a celá kauza sa dostala 2. decembra pred konzistoriálnu radu, ktorá rozhodla, aby sa vydanie tohto „na mnohých miestach pohoršujúceho diela“ zamedzilo.
Z druhého zväzku Reného sa zachovali iba dva nedotlačené exempláre a rukopis sa stratil.
V r. 1787 napísal dielo Právo o živení faráruv. Vyjdenie prvého spisu v bernolákovskej slovenčine, Fándlyho Dúvernej zmlúvy, mu dalo podnet k ostrým anomymným polemikám, kde napadol osobu autora, jeho jazyk aj pravopis (1789, Anti-Fándly).
V rokoch 1789 – 1796 postupne nosil do trnavskej tlačiarne Václava Jelínka päťzväzkové dielo Kresťánske katolícké náboženstvo, výsledok svojej desaťročnej činnosti, počas ktorej napísal 271 kázní.
V r. 1794 vyšlo dvojzväzkové dielo Slovenské dvojnásobné epigrammatá
jednako-konco-hlasné a zvuko-mírné. Autor tu dokazoval, že slovenčina je vhodná aj na básnickú tvorbu.
V r. 1795 vyšla kniha obsahujúca pôvodné i preložené humoristické a satirické poviedky pod názvom Veselé účinki, a rečení, ktoré k stráveňu trúchľivích hoďin zebral a vídal.
Posledné väčšie dielo Jozefa Ignáca Bajzu Prikladi ze svatého Písma starího a novího Zákona vyšlo v r. 1813 a druhé, rozšírené v r. 1820.
Napriek výhradám voči bernolákovčine bol členom Slovenského učeného tovarišstva. Finančne podporil činnosť Spolku milovníkov reči a literatúry slovenskej.
www.osobnosti.sk
www.wikipedia.org
Biografický lexikón Slovenska I. A-B. 2002
33%