Zobraziť štandardnú verziu stránky

Elena Kittnarová

(2. jún 1931 Trnava – 12. február 2012 Bratislava)

90. výročie narodenia

operná speváčka

    Rodáčka z Trnavy prežila umelecký život na dvoch scénach – ako jediná slovenská speváčka bola primadonou spevohry Novej scény a vzápätí sólistkou Opery SND.

    Po absolvovaní Štátneho konzervatória sa ešte pod dievčenským menom Kurbelová ocitla na javisku Opery Slovenského národného divadla ako elévka v predstavení Dvořákovej Rusalky (1952–1953). Vzápätí odišla do spevohry Novej scény, kde bola pri vzkriesení klasického operetného žánru. Tu pôsobila trinásť sezón a skoro sa prepracovala k titulným postavám uvádzaných operiet a muzikálov. Stvárnila Elizu Doolittlovú v My Fair Lady, Rosalindu v Netopierovi, Aničku v Hrnčiarskom bále či Hanu Glavariovú vo Veselej vdove.

    Ako primadona Novej scény začala v Slovenskom národnom divadle najprv hosťovať, napokon sa od 1. 10. 1960 stala sólistkou Opery SND. Tu vytvorila nesmierne všestranná a hlasovo nezlomná umelkyňa celý rad štýlovo odlišných postáv: Leonoru vo Verdiho Trubadúrovi, Jenny v Brittenovej Žobráckej opere, Aidu v rovnomennej opere Giuseppe Verdiho, dva razy jeho Lady Macbeth – to všetko v réžiách Júliusa Gyermeka, ďalej Tatianu v Čajkovského Eugenovi Oneginovi, Madeleine de Coigny v Andrém Chénierovi Umberta Giordana, trikrát naštudovala Leonoru v Beethovenovom Fideliovi a tiež Ľutomíru v Suchoňovom Svätoplukovi (1970, 1985 a 1990). Po mladistvej Rusalke, s ktorou ako absolventka konzervatória hosťovala v SND, bola v zrelom veku Cudzou kňažnou i Ježibabou v tomto Dvořákovom majstrovskom diele, a to v inscenačnom stvárnení Miroslava Fischera. S týmto režisérom naštudovala potom i svoje vrcholné vokálno-dramatické kreácie titulných hrdiniek v Straussových operách Salome a Elektra. Krátko nato sa predstavila v celkom odlišnej, komediálnej Argii v Hazonovej Sobášnej kancelárii. Kittnarová bola i Alžbetou z Valois v Donovi Carlosovi i vrúcnou Miladou v Smetanovom Daliborovi. S Braňom Kriškom – ďalšou režisérskou legendou Opery SND – vytvorila o. i. Emíliu Marty v Janáčkovej Veci Makropulos a v tom istom roku (1973) doštudovala na režisérovo prianie i Musettu do Pucciniho Bohémy a tiež Tosku. K vrcholom jej vokálneho umenia patrí postava Ráchel v Hostine od slovenského skladateľa Juraja Beneša (1984). Nemožno tiež zabudnúť na jej charakterovo zložitú, výrazovo nesmierne sugestívnu Kostelníčku v Janáčkovej Jej pastorkyni (1986).

    Elena Kittnarová spolu s niekoľkými ďalšími výraznými predstaviteľmi svojej generácie výrazne posunula dopredu moderné operné herectvo – štylizovanými prvkami, mierou vkusu, zmyslom pre priestor, partnera, javisko, ale aj disciplínou v rámci režijnej a dirigentskej koncepcie tvorcov, ktorí spolu s ňou vytvárali veľkú éru Opery SND v 70. a 80. rokoch predošlého storočia. Nemala zamatový, poeticky zasnený hlas. Príroda ju obdarila strieborne znejúcim kovovým sopránom, pri ktorom sa vďačným divákom tajil dych alebo ich ponáral do víru vášní veľkých operných predstavení.

    Kittnarová získala viacero ocenení, od roku 1981 bola národnou umelkyňou. Pôsobila viac rokov v Medzinárodnej speváckej súťaži Mikuláša Schneidera Trnavského, v roku 1998 jej mesto Trnava udelilo Čestné občianstvo mesta Trnava a v roku 2009 jej bola udelená Cena TTSK.

 

Použitá literatúra:

Ursínyová Terézia: Život na dvoch scénach – Elena Kittnarová. Bratislava : Tomáš Písecký – ARM 333, 2004.

Napíšte nám

Máte nápad alebo otázku na našu knižnicu? Neváhajte nám napísať, sme tu pre Vás.

Typy dokumentov:

Výber dokumentov publikovaných v rokoch:

Termín vypracovania oznámi knižnica na základe poradovníka.

Čo nám ešte chýba?