Zobraziť štandardnú verziu stránky

Miroslav Válek

17. júl 1927 Trnava – 27. január 1991 Bratislava

30. výročie úmrtia


básnik, publicista, prekladateľ, kultúrny organizátor, politik, významný reprezentant modernej slovenskej poézie a autor literatúry pre deti a mládež 


„Domov sú ruky, na ktorých smieš plakať.“


Jednou z najvýznamnejších postáv našej literárnej histórie je významný slovenský básnik Miroslav Válek. Jeho meno je nerozlučne späté s Trnavou, s naším mestom. Tu sa narodil, chodil do základnej a strednej školy, tu sa formovali jeho základné životné postoje. V roku 1947 maturoval na obchodnej akadémii, potom sa zapísal na Vysokú obchodnú školu v Bratislave, no štúdium nedokončil. Od roku 1949 pracoval v redakciách viacerých neliterárnych časopisov. Koncom 50. rokov sa stal redaktorom a v rokoch 1962 – 1966 šéfredaktorom literárneho mesačníka Mladá tvorba, ktorý zohral po roku 1956, po páde kultu osobnosti, dôležitú úlohu vo vývine slovenskej kultúry. Sústreďovali sa okolo neho mladí literáti, výtvarníci a dramatici, čerpajúci zo slovenského nadrealizmu a medzivojnových avantgárd.

V rokoch 1966 – 1967 Válek spoluzakladal a bol prvým šéfredaktorom literárneho časopisu Romboid a v roku 1968 sa spolupodieľal na obnovení Nového slova. V rokoch 1967 – 1968 zastával funkciu predsedu Zväzu slovenských spisovateľov. Po vzniku federatívneho usporiadania ČSSR od 1. januára 1969 sa stal ministrom kultúry v slovenskej vláde a zároveň členom predsedníctva ÚV KSS. Z týchto vysokých politických funkcii odišiel až v roku 1988 a potom krátko (do konca novembra 1989) pôsobil ako predseda Zväzu československých spisovateľov v Prahe. Zomrel 27. januára 1991 v Bratislave vo veku 63 rokov.

Válkove publikačné začiatky spadajú do rokov bezprostredne po druhej svetovej vojne (1946 – 1947), keď v trnavskom mesačníku Plameň uverejnil rad lyrických básní. Už tieto prezrádzali nesporný talent mladého autora. Následne sa literárne odmlčal - nemienil sa konjunkturálne prispôsobovať požiadavkám tzv. socialistického realizmu, preto jeho debut plný básní s ľúbostnou tematikou Dotyky vychádza až v roku 1959. Z tejto zbierky pochádzajú aj básne Po písmenku, Smutná jarná električka, ktoré sa stali masovo známymi po ich zhudobnení najznámejšími slovenskými hudobníkmi. Válkove Dotyky ovplyvnili a stáli za „citovou výchovou“ niekoľkých generácií čitateľov. Následne vydáva Príťažlivosť (1961) s najznámejšou básňou Domov sú ruky na ktorých smieš plakať, Nepokoj (1963), Milovanie v husej koži (1965). Tieto štyri knihy z rokov 1959 – 1965 tvoria nepochybné jadro Válkovej básnickej kreativity.

Všetky Válkove básne sú odrazom jeho ľudskej a osobnej skúsenosti. Prekračujú úzku plochu intímno-lyrickej výpovede a presúvajú sa do priestoru dramaticko-epického rozprávania, pričom čitateľ prijíma báseň ako nezjednodušený obraz sveta i ako pravdivé svedectvo o rozporuplnej dobe, ktorá obklopuje nielen básnika, ale aj čitateľa. Válek je často cynickým pozorovateľom a nihilistom, pre ktorého je aj inými básnikmi ospevovaná „luna“ iba „nula na oblohe“.

„Nič neviem nič som nepoznal

nikto ma nemal rád a nik mi neublížil.

Život mi málo málo dal

Ja som aj s málom vyžil.“


Literárna kritika však tvrdí, že Válkov smútok je očisťujúci “život zobral, ale najprv musel dať“.

Na konci 60. rokov sa Válek dostáva do vysokej politiky. Nasledujúce dve desaťročia neboli šťastným obdobím pre jeho básnickú tvorivosť. Až po dlhej odmlke vydal roku 1976 básnickú skladbu Slovo, v ktorej vyjadril oddanosť komunistickej ideológii. Zbierkou Z vody sa v roku 1977 vrátil k svojej expresívnej ľúbostnej lyrike. Výber z jeho publicistickej činnosti, zameranej na problémy literatúry, vyšli knižne pod názvom O literatúre a kultúre (1979).

Válek je aj tvorcom poézie pre deti. Napísal zbierky Kúzla pod stolom (1959), Veľká cestovná horúčka pre malých cestovateľov (1964), Do Tramtárie (1970) a dve leporelá. Jeho básne sú plné uvoľnenej hravosti, jazykovej i motivickej, detskému vnímaniu prirodzenej alogickosti, produkujúcej humor, ktorý miestami prechádza do polohy jemnej irónie.

Popri vlastnej tvorbe sa venoval aj prekladaniu svetovej poézie (Nezval, Voznesenskij, Verlaine, Rilke, Fetlinghetii, Corso a iní).

Keď sa Válka pýtali, či je rád, keď sa páčia jeho verše, odpovedal, že je „radšej, keď znepokojujú. Podľa neho „poézia má skôr narúšať vedomie súčasného človeka, neponechávať mu falošné ilúzie, poskytovať mu poznanie, aj keď obmedzené a neúplné. Poézia je jednou z krutých vecí dvadsiateho storočia a ak je poézia narkotikom, nie je to rozhodne morfium.“ Pozitívny zmysel slova – umenia videl v tom, „aby pomáhalo človeku uvedomiť si svoje miesto vo svete, aby mu pomáhalo uvedomiť si pravý stav vecí a možno aj zaujať postoj k nemu.“

A to je možno najdôležitejší odkaz básnika uznávaného kritikmi a obľúbeného dospelými aj detskými čitateľmi, na druhej strane aj politika, ktorý takmer plných dvadsať rokov viedol slovenskú kultúru počas komunistickej normalizácie.

V Trnave, v budove Strednej priemyselnej školy dopravnej, je umiestnená pamätná tabuľa venovaná jeho štúdiu na vtedajšej Obchodnej akadémii.


Zdroj:  Miroslav Válek: Milovanie v husej koži, vydavateľstvo SSS, Bratislava 2001

           Miroslav Válek: Básnické dielo, Kalligram, Bratislava 2005

           https://www.osobnosti.sk/osobnost/miroslav-valek-1328


 

Napíšte nám

Máte nápad alebo otázku na našu knižnicu? Neváhajte nám napísať, sme tu pre Vás.

Typy dokumentov:

Výber dokumentov publikovaných v rokoch:

Termín vypracovania oznámi knižnica na základe poradovníka.

Čo nám ešte chýba?