Slovom proti vírusom - Erik Ondrejička
Viac o projekte Slovom proti vírusom
Môj vzťah k Trnave je smutno-krásny a vlastne podobný ako môj vzťah k poézii. Keď si vypočujem skvelú báseň, ten pocit z nej vyletí kamsi k nebu a zdanlivo z neho nič neostane. A predsa niekde v človeku sa akési zrnko z nej usadí a nevedno kde v ňom čaká, aby v tej pravej chvíli vyklíčilo a čosi zvláštne svojou prítomnosťou premenilo. Tak ako domy na Jeruzalemskej a Pekárskej, v ktorých bývala v mladosti moja mama Trnafčanka.........
V starnúcom meste a budete zvedaví, kto mi tam v spomienkach otvára dvere, je to práve moja trnavská mama.
A pre Vás ostatných by mohla byť báseň Lavička z kameňa.
V starnúcom meste
Chlad ticho vlieza do topánok
na čiernych mrežiach sa už leskne kov
a stromy ledva premáhajú spánok
uväznené do záhrad bez kvetov
A možno aj ony majú pamäť vôní
keď si tam stoja ako sochy z dreva
a bránu pri ktorej nik nezazvoní
a možno aj im sa už rýchlo zosmutnieva
v starnúcom meste plnom spomienok
keď mnohé vybledli a takmer splynuli
a horí na nich iba malý plamienok
aké horia na pamiatku zosnulých
No niektoré sa vôbec nikdy nezmenia
pečené gaštany
zvonenie zvončeka
a vôňa pálenia
keď hmlistý večer pomaličky padá na dvory
a iba vy viete kto vám v spomienkach otvorí
Lavička z kameňa
Koľko spomienok ukrýva lavička z kameňa
koľko zabudnutej radosti a trápenia
akoby ich sama schovala do machu a do lístia
akoby čakala kedy ju konečne očistia
a iba starý zvon v diaľke niekomu zazvoní
a jeseň potichučky padá z jabloní
a vy len premýšľate kde je hore
a kde celkom na dne
a kto neviditeľný si k vám dnes neprisadne
možno že dieťa
možno otec
a možno slečna
v tajuplnej chvíli nekonečna
a kým studené slnko načisto nedohorí
nad borovicami kdesi na Záhorí
maličký ďateľ nesmelo zaklope hore na agáte
a možno je to len dávny smútok
a vy ho nespoznáte
Výber textu zo zborníka Pavol Tomašovič (ed), Trnavská Poetika 2016, vzniklo v rámci projektu Trnavská poetika