Slovom proti vírusom - Etela Farkašová po druhýkrát

Viac o projekte Slovom proti vírusom

/ otázka, napokon nedôležitá

(Vladovi)

niekedy len tak, akoby mimochodom,

dajme tomu pri varení nedeľného obeda,

premýšľam, kto z nás dvoch je zraniteľnejší,

na čej pokožke ranky

po vypovedanom alebo aj zamlčanom

pália silnejšie, viac do hĺbky...

predstavujem si rôzne situácie

(prevaha zažitých, no nechýbajú ani imaginárne)

s dôverne známou škálou gest, mimiky

a s celou abecedou našich tiel...

o čosi neskôr ako doznejú kostolné zvony v Angerne

na druhom brehu Moravy,

usádzame sa k záhradnému stolu,

otázka, napokon nedôležitá,

sa roztápa medzi dvoma lyžicami kuracej polievky,

nad ktorou sa vlnia stĺpy voňajúcej pary

/ čokoľvek vypovieš

kamkoľvek kráčaš,

približuješ sa k tomu istému bodu,

ktorý možno ani nie je bodom,

ale šírou, nekonečnou pláňou:

nespoznanou,

až bolestne neurčitou...

čokoľvek vypovieš,

smeruješ k definitívnemu zmĺknutiu

všetkých svojich hlasov,

na ktorých ti v týchto dňoch

ešte tak malicherne záleží

/ štruktúry až bolestivo nemenné

roztápam sa v akordoch,

ktoré sa chvejú, jemne prelievajú do seba,

na okamih celkom blízke zámlke,

aby sa vzápätí vynorili, odolné proti zániku,

vlny:

opakujúce sa s prísnou pravidelnosťou,

štruktúry:

pevne zakosílené do osnovy

a chvíľami až bolestivo nemenné...

síce občasné ruptúry v podobe zlomenej tóniny

(s malým rozlíšením),

... a zase už iba návraty,

ako keď Philip Glass hrá na klavíri

cyklus svojich Metamorfóz

a pod prstami mu preteká

udalosť za udalosťou,

sen za snom,

radosť za radosťou

a smútok za smútkom,

keď z klávesníc sa ako opar dvíha

výdych a nádych za výdychom a nádychom,

napokon, aj deň za dňom

a život za životom,

všetko také podobné, jednotvárne,

povedala by som, až fádne,

aj keď zakaždým predsa len trochu iné –  

prinajmenšom o nanovo nariasené vzťahy

medzi prúdiacimi tónmi,

opakovateľnosť štruktúr

zadúšajúca svojou nástojčivosťou,

osudovosť príbehu,

v ktorom je toľko rozpoznateľného,

v istom zmysle dôverne známeho,

nemennosť túžby:

strácať sa v neúprosnom plynutí

zdanlivo bezčasových tónov...

/ priveľa, prirýchlo

akosi priveľa vás zrazu odchádza...

oči mám už unavené z čítania toľkých parte,

ktoré mi čoraz častejšie skĺzavajú do poštovej schránky,

uši už nechcú počúvať čierno-čierne správy

o ďalších nečakaných, celkom nepredvídaných odchodoch

(rútiace sa koleso, nemilosrdné strhávajúce všetko,

do čoho možno celkom voslep narazí...),

život akoby bol teraz najmä učením sa rozlúčke,

pokorným mávnutiam do neznáma

a potom nostalgickému, čoraz osamelejšiemu brodeniu

v čoraz zrednutejšom svete...

chýba mi aspoň o trochu viac času na výdych a nádych

alebo možno naopak: nádych a až potom výdych...

akosi priveľa, prirýchlo vás zrazu odchádza...

[upload error]