Slovom proti vírusom - Milan Richter
Viac o projekte Slovom proti vírusom
Milan Richter SEDEM BÁSNÍ --- SEDEM NADÝCHNUTÍ V DUSIVEJ DOBE
Pokazená báseň
Tam na začiatku si niečo pokazil,
slabiku, slovo, samohlásku,
a teraz je báseň nejedlá
ako zavarené jahody
s klobúčikom plesne.
Tam na začiatku to niekto pokazil,
Hospodin, dvadsiaty štvrtý pár chromozómov,
a teraz je báseň zahrabaná
ako modlitebný šál
v masovom hrobe.
Tam na začiatku si niečo pokazil,
oženil si sa, rozviedol,
a teraz je báseň ukradnutá
ako syn otcovi
a otec synovi.
Tam na začiatku ťa niekto pokazil,
nedal ti ostré lakte, tupé svedomie,
a teraz je s básňou zle
ako s klaunom,
čo vravel pravdu kráľovi.
Báseň je pokazená,
niečo jej chýba,
už ju neopravíš,
ako svoj život, predkov, dejiny,
ostane taká.
Jahoda v kvasiacom cukre.
Zo zbierky Bezpečné miesto (Slov. spisovateľ 1987)
Vesmír vesmíru odovzdáva teplo
Blíži sa polnoc, horúčka stúpa k štyridsiatke.
čelo dieťaťa svedčí, že telo prehráva…
Skrčení v kúte vesmíru, kam dopadá svetlo
už iba mŕtvych hviezd.
V jednom z prvých životov si bol argonautom,
plavil sa za žiarou kolabujúceho Barana.
Dotknúť sa rúna, nabiť sa energiou, čo vydrží
po celé životy tamdolu v podsvetí…
V jednom z posledných životov si bol astronautom,
díval sa Bohu do očí podobných čiernym dieram.
Vystretí uprostred Európy, ktorá sa nezadržateľne
blíži k africkým brehom.
Nadišlo ráno, slnko prečesáva dieťaťu vlasy,
ortuť sa bojí vyletieť, krčí sa v kúte.
……………………………………
Vyžaruješ, a rýchlo zabúdaš,
že z teba ubúda, čím
v pohybe udržiavaš
svoj malý vesmír.
_____________
26. februára 1997
Zo zbierky Anjel s čiernym perím (Slov. spisovateľ 2000)
Wetzler a šesťdesiat noriek
Bratislava 1983
Predstavujem si ho, ako v obnosenom obleku,
s úzkou bordovou kravatou a sivými vlasmi
vypisuje v ružinovskej knižnici výpožičné lístky.
Káva v bielej šálke, ohorok cigarety a nad ním
oči ubitého srnca, čo utiekol zo stráženej obory.
Práve mu pani v kožuchu zo šesťdesiatich noriek
kladie na pult knihu: „Vezmem pre manžela, má rád
príbehy z vojny. Viete, on za Macha slúžil u polície,
zažil tam všeličo...“
Knihovník jej vypisuje lístok,
srnčie oči sklopené: „Jo-zef Lá-nik Čo-Dan-te...[1]
Toto je z vojny, o koncentráku... tam každý deň...
plynom zabíjali tisíce ľudí. A o dvoch väzňoch...
tí nakoniec utiekli...“
Panička chvíľu listuje v knihe: „Utiekli...? Odtiaľ,
z poľského lágru? Manžel vraví, že to s tým plynom
si vymysleli židia. Nemci boli predsa fajnový národ.
Výmysel... aj s tým útekom... Ale predáva sa mu to
dobre, tomu Lánikovi, že?“
„Neviem, mladá pani.
Možno už zomrel, ten Lánik. A príďte zasa,
až si to pán manžel ráči prečítať.“
Srnčie oči ju vyprevádzajú k dverám. A s ňou
šesťdesiat noriek. Čím ich zabíjajú, aby srsť
ostala taká lesklá? Plynom?
Zo zbierky Storočie, kruté stoočie (Ikar 2019)
[1] Knihu Čo Dante nevidel napísal Alfréd Wetzler pod pseudonymom Jozef Lánik. Na toto meno mu po úteku z Osvienčimu-Brezinky ilegálny odboj v Žiline vyhotovil koncom apríla 1944 dokumenty.
Čas drobné nevracia
Február1979
Bolo to také krásne
a bolo toho dosť?
Hľadím na tvoju fotku,
verím na minulosť.
Na modrosivé oči,
pery, čo božsky bozkali...
Nechcem dať za tým bodku,
čo rozplynie sa pomaly –
lyžička cukru v čiernej káve,
sladkej a trpkej, na dne kal.
Tak stlmili vždy tvoje plavé
hrivy môj jasot i môj žiaľ.
Nie iba vášeň, ale vzťah,
čo zvládne skúšky bytia:
tak milenci to občas cítia?
Vzťah, čo mal z našich pliec
sňať odlúčenie nakoniec,
keď odlúčil nás navždy?
Odvtedy každý v inom daždi,
každého iná ruka inam ťahá...
Myslím na modrosivé oči,
na pery, na ich božské bozky...
Aj vďaka nim som ten, kto som.
Nezabudneme nikdy, drahá?
Bola to krásna... prehra. Čia?
Obaja platili sme životom.
Čas drobné nevracia.
_________________________
31. januára – 19. marca 2015
Zo zbierky Storočie, kruté stoočie (Ikar 2019)
Koho si miloval...
„samozrejme, aj kus srdiečka patrí Vám...“
Viera W.
Pasternak v Sprievodnom liste píše, že sme
sa stali ľuďmi len tou mierou, akou sme boli
schopní milovať. Redaktor mojich Korbáčov*
tak veľmi miloval svoj flek, že mi nedovolil
ponechať pod tým mottom celé Borisovo meno.
Áno, miloval som a bol milovaný – nadostač,
aby som sa stal človekom? Lásky mladosti,
keď mi stačilo počúvať jej šepotavý hlas,
nikdy nie Nie, len váhavý pohyb ruky,
ktorou si upravila blúzku či sukňu,
a potom bozk, panenský a nahý.
Lásky muža... poľudšťovala vášeň, slasť?
A-áno, ale nie každá bola Lara**, čiže Oľga;
bola Lenka, čo odolala pytačom ako Penelopa,
ale bola tiež parteitreue*** Petra, ktorej vzdychy
predbiehali i najmenší dotyk prstov na jej tele,
boli... a ešte sú tie, čo milujú moje verše?
Neviem. Som starý, v hľadáčiku žien
neviditeľný. Mrzutý dedko, mlčia pery
dievčat. A predsa:
Učiteľka z Viedne mi píše,
„osobne sa veľmi teším... pretože Vás obdivujem
a som nadšená, keď Vás smiem počúvať.“
Boris, ostanem človekom až do smrti,
ak niekde na svete mi bude patriť
aspoň kúštik niekoho srdca?
__________________
13. – 23. marca 2020
* Korbáče, moja druhá básnická kniha (1975)
** Lara, osudová láska doktora Živaga v rovnomennom románe B. Pasternaka.
V básnikovom skutočnom živote ňou bola Oľga Vsevolodovna Ivinská.
*** nem. verná strane
Z rukopisu
Všetko je pomýlené?
Je marec. Kvitnú stromy.
Všetko je pomýlené.
A. R.
Je marec a starec kreslí kruhy
neistou chôdzou okolo dediny.
Kam sa poberá? Čo ho ťahá vpred?
Na dosah pachu, na dosah strachu
sa za ním apokalypticky vlečie vírus
ohyzdný ako koruna na smrtkinej hlave.
Stromy v záhradách nahodili puky,
marhule kvitnú. Spoločníčka vraví:
„Krása, čo zajtra pomrzne. Všetko
je pomýlené.“ Aj naše vzopretie sa
starnutiu? pomyslí si muž. Vírus
v pätách, pľúca na požičaný čas?
Všetko je pomýlené? Kedysi do mŕtvej
planéty narazil asteroid nabitý životom.
Vesmír to asi nemal v pláne, planéta
bola krásne mŕtva, ľadová či rozpálená
ako miliardy telies v bezodnom priestore...
Ale odrazu sem pomýlene vletela
obrovská včela s kvapkou medu.
_________
Marec 2020
Z rukopisu
Zostarol som, kým svet vôkol mňa mladne
Pohrúžený do príbehov tvojich mŕtvych,
ktoré sa stali-nestali, ktoré nás šľahali
ako príslovečné plamene pekla
zvaného Terezín, zvaného Auschwitz,
si zrazu zostarol o desiatky rokov.
Akoby dajaký mefisto dnešných čias
ťa potreboval do kŕdľa svojich starcov,
čo na šábese poblúznia bosorácke panny.
Virtuálny svet, ktorý nepozná hriech
ani čnosť. Svet, v ktorom platíš smartfónom
a bozkávaš krásku na monitore počítača –
vyfotil si ju, keď bola mladá a ľúbila ťa.
V tom svete sa cítiš cudzo – neprijal ťa,
vraví ti ujo, so sivou bradou si mu na smiech.
A keď ťa zavedie k lavičke v starom parku,
ako keby ťa mlčky odprevádzal na cintorín.
Zaspávaš, už-už sa strácajú oba svety...
Vtom trojročný vnúčik ťa potiahne za rukáv:
„Dedo Milan, ostaneš u nás ešte dlho?“
_________
Január 2020
Z rukopisu