Zobraziť štandardnú verziu stránky

Regionálne osobnosti

Osobnosť mesiaca Júl 2022

Špitz, Ernest

16. 7. 1927 Trnava – 12. 11. 1960 Praha

V rokoch 1938 – 1940 študoval na gymnáziu v Dolnom Kubíne a v rokoch 1945 – 1948 v Liptovskom Mikuláši. Ernest Špitz vstupuje medzi profesionálnych výtvarníkov po maturite v roku 1948, keď začína študovať na Akadémii výtvarných umení v Prahe u profesora Jána Želibského slovenského maliara generácie 1909. Neskôr Ernest študoval v Bratislave na Vysokej škole výtvarných umení, na oddelení figurálneho maliarstva u profesora Jána Mudrocha. Za vojnového Slovenské štátu bolo Ernestovi Špitzovi z rasových dôvodov zakázané študovať na všetkých stredných školách na Slovensku. Pracoval ako robotník, zámočník a v obchode.

Ťažiskom jeho výtvarnej tvorby sú figurálne práce – portrétne štúdie, figurálne kompozície, akty a žánrové figurálne kompozície. Zobrazoval aj prírodné a mestské motívy, liptovskú krajinu, práce na vidieku, zátišia. Podstatnú časť diela predstavuje kresba. V maľbe uprednostňoval olej. Robil aj grafiku, ilustrácie, návrhy úžitkovej a propagačnej tvorby, koláže.

V roku 1958 inicioval vznik Galérie Mladých, ktorá po prvej výstave Cypriána Majerníka dostala a dodnes nesie jeho meno. V začiatkoch tvorby nadviazal na európske umenie, najmä na rané diela P. Picassa a P. Cézana, čo sa prejavilo v kresebnom i maliarskom sústredení na kompozičnú výstavbu a sýty kolorit vo svojich dielach.

Zomrel predčasne vo veku 33 rokov na nevyliečiteľnú chorobu.  

Osobnosť mesiaca Jún 2022

Bežo, Gustáv Adolf

27. november 1890 Senica – 9. jún 1952 Plavecký Štvrtok

  

Narodil sa ako mladší syn v rodine učiteľa Jána Bežu, ktorý od roku 1888 prevádzkoval vlastnú tlačiareň v Senici. Študoval na reálke v Hodoníne, obchodných akadémiách v Prostějove a v Olomouci, neskôr na exportnej akadémii vo Viedni. Po otcovej smrti v roku 1905 prevzal spolu s matkou vedenie tlačiarne. V roku 1917 tlačiareň v Senici zatvorili (zakázali) kvôli vydávaniu slovenských tlačovín. Tlačiareň presťahovali do Trnavy, Gustáv Adolf  Bežo  ju v rokoch 1918 – 1932 viedol. Od roku 1932 ju prenajal a v roku 1952 zanikla. V rokoch 1918 – 1923 bol Bežo vydavateľom a redaktorom časopisu Slovensko, do ktorého prispieval článkami a prekladmi.

V roku 1918 sa stal jedným zo signatárov Martinskej deklarácie slovenského národa, od roku 1922 predsedom Slovenskej národnej strany. Od roku 1924 podpredseda Grémia majiteľov kníhtlačiarní na Slovensku, od roku 1925 podpredseda Zväzu československých kníhkupcov.

Od roku 1932 žil v Bratislave.

Regionálny vydavateľ populárnej literatúry, učebníc, školských pomôcok, hudobnín a tlačív. V rokoch 1924 – 1932 vydal zobrané dielo Svetozára Hurbana – Vajanského. V literárnej tvorbe sa pokúsil o detektívnu prózu.

Z jeho tvorby: Adresár mesta Trnavy (1920), Za čo sa ľudia súdia (1921), V driapach smrti (1925), Vražda v dome bankárovom (1925), Žltý gombík (1925), Stolár a kravata (1926), Medzinárodná výstava Pressa v Kolíne nad Rýnom (1928).

Osobnosť mesiaca Máj 2022

Koniarek, Ján


30. január 1878, Voderady - 4. máj 1952 ,Trnava



Ján Koniarek sa narodil v obci Voderady pri Trnave v učiteľskej rodine. Navštevoval Umeleckopriemyselnú školu v Budapešti, neskôr študoval na umeleckých školách v Ríme. Po návrate do Budapešti študoval na tamojšej akadémii u profesora Alojza Štróbla a v rokoch 1902 – 1904 na akadémii v Mníchove u profesora W. von Rühmanna. Tu získal prehľad o európskom sochárstve, ale aj o celkovom spoločenskom dianí. Práve v Mníchove sa uňho prebúdza slovanské povedomie, a tak po skončení štúdií odchádza do Srbska, kde pôsobil ako pedagóg na Umeleckej škole v Belehrade a zároveň sa zapojil do portrétnej, ale aj monumentálnej sochárskej tvorby. Veľká časť jeho diel však bola počas 1. svetovej vojny zničená. V roku 1918 sa usadil na Slovensku, ateliér mal najprv v rodičovskom dome vo Voderadoch a od roku 1924 žil a pracoval v Trnave. Budovanie pomníkov sa stalo zákonitým výsledkom potreby sebauvedomenia národného a spoločenského jestvovania. Po výrazných úspechoch v tejto práci a vzniku Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave sa stáva docentom pre modelovanie na výtvarnom oddelení tejto vzdelávacej inštitúcie. Dochádzal tam z Trnavy vlakom. Hoci ho pedagogická práca nesmierne napĺňala, pretože mal priaznivý vzťah k mladej generácii, po úraze v roku 1941 sa jej musel vzdať. Potom už tvoril v svojom ateliéri iba menšie plastiky a žil utiahnuto

Koniarkova tvorba je poznačená secesnými a impresionistickými vplyvmi prelomu 19. a 20. storočia. V jeho pomníkovej tvorbe možno vymedziť v podstate dva námetové okruhy. Jeden je zameraný na pomníky padlým v prvej svetovej vojne a druhý na pomníky národným buditeľom. V Trnave môžeme z jeho tvorby obdivovať Pomník Milana Rastislava Štefánika (1925), Pomník padlým v 1. svetovej vojne, Pomník Antona Bernoláka (1937), Studňu svätého Františka v trnavskom kláštore františkánov. Vytvoril sochu básnika Jána Hollého, ktorá je umiestnená v jeho rodnom dome v Borskom Mikuláši, v Skalici Pomník dr. Pavla Blahu, v Martine Memorandový reliéf na budove evanjelickej fary, v Suchej nad Parnou Pomník padlým a Bohdanovciach Pomník partizánom. V Bratislave sú pripisované jeho autorstvu sochy alegórií na budove bývalej Tatra banky, dnes budovy Ministerstva kultúry Slovenskej republiky a mnoho ďalších diel.

V roku 1942 dostal Národnú cenu za celoživotné dielo. Jeho meno nesie galéria v Trnave, kde sa nachádza i časť autorovho diela v stálej expozícii.

Jána Koniarka považujeme za zakladateľa moderného slovenského sochárstva.

Osobnosť mesiaca Apríl 2022

Dusík, Gejza

- hudobný skladateľ


1. apríl 1907 Zavar - 6. máj 1988 Bratislava

S hudbou sa zoznámil už v rodičovskom dome, kde sa veľa muzicírovalo.

Po maturite na gymnáziu v roku 1928 absolvoval štyri semestre Lekárskej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, ale medicínu študoval zrejme len preto, aby vyšiel v ústrety svojmu otcovi. Už na stredoškolských štúdiách zahorel neskrotnou láskou k hudbe a vytvoril viacero tanečných piesní. Odišiel preto študovať do Viedne na Nové viedenské konzervatórium (Neues Wiener Conservatorium) hudobnú kompozíciu u profesora Eugena Zádoru (1932 – 1936). Ešte pred skončením školy v roku 1935 mala v Slovenskom národnom divadle v Bratislave premiéru jeho prvá opereta Tisíc metrov lásky. Postupne napísal ďalších dvanásť operiet, väčšinou v spolupráci s libretistom Pavlom Braxatorisom a textárom Otom Kaušitzom.

Komponoval operety, aj populárne piesne. Najväčší úspech tangá. Gejza Dusík má na svojom konte vyše 250 samostatných piesní, mnohé z nich zľudoveli. Okrem kompozičnej práce bol Gejza Dusík dlhoročným riaditeľom Slovenského ochranného zväzu autorského. Patrí medzi priekopníkov slovenskej populárnej hudby. Spolu s Pavlom Braxatorisom a Františkom Krištofom Veselým patrí medzi zakladateľov slovenskej operety.

Za svoju tvorbu a umelecký prínos získal mnoho ocenení:

- 1964 – cena Mikuláša Schneidera Trnavského za operetu Karneval na Rio Grande

- 1965 – štátne vyznamenanie Zaslúžilý umelec

- 1988 – titul Národný umelec

- 2007 – Rad Ľudovíta Štúra I. triedy – in memoriam za mimoriadne významné zásluhy o rozvoj kultúry a hudobného umenia.

Najzmámejšie operety z tvorby:

         Modrá ruža, Pod cudzou vlajkou, Zlatá rybka, Hrnčiarsky bál, Z melódie do melódie, Obrázky z Trenčianskych Teplíc, Slovenská rapsódia.

Na dome v Križovanoch nad Dudváhom, v ktorom prežil detstvo, je umiestnená pamätná tabuľa.

Osobnosť mesiaca Marec 2022

Paulovič, Emil

— akademický maliar, scénograf

7. marca 1922 Leopoldov ― 29. marca 2004 Piešťany


V rokoch 1940 – 1944 študoval na Oddelení kreslenia a maľovania pri Slovenskej vysokej škole technickej v Bratislave u profesora Martina Benku, Jána Mudrocha, Gustáva Mallého a Maxa Schurmanna. Do slovenského umeleckého života vstúpil na kolektívnej výstave v Bratislave pod názvom Najmladší slovenskí výtvarníci.

Od mladosti mal blízko k divadlu, už počas štúdií na vysokej škole navrhoval scény pre Divadelný ochotnícky krúžok v Leopoldove (1940 – 1945) a pre Akademické divadlo v Trnave (1943 – 1945). Po štúdiách pôsobil ako herec a scénograf, v mestskom divadelnom združení v Banskej Bystrici, v Divadle J. G. Tajovského vo Zvolene, v Divadle SNP v Martine. V Trnave, v Krajovom divadle, pôsobil ako scénický výtvarník v rokoch 1960 – 1965.

V ďalšom období sa venoval maliarskej tvorbe, najmä krajinomaľbe, zátišiam s kvetmi a portrétom. Využíval rôzne maliarske techniky – klasickú olejomaľbu, akvarel, pastel, uhlík a taktiež ich navzájom kombinoval. Používal špachtľu, ktorá prinášala jeho umeleckým dielam nové dimenzie. Úzky vzťah mal aj k sochárovi Jánovi Koniarkovi, najmä v poslednom období jeho života, keď sa obaja stretli v Trnave.

Svoju tvorbu predstavil na desiatkach individuálnych a kolektívnych výstavách. Jeho diela sa nachádzajú v zbierkach Balneologického múzea v Piešťanoch, v Galérii Jána Koniarka v Trnave, v Galérii M. A. Bazovského v Trenčíne a v iných. Kolekciu stošesťdesiatich obrazov venoval v roku 1997 svojmu rodnému mestu Leopoldov, kde z nich bola vytvorená stála expozícia.

Trnavský samosprávny kraj ocenil jeho prínos pre kultúru Pamätnou medailou TTSK Cyril a Metod 1150. výročie príchodu vierozvestcov 2013 in memoriam. 

Osobnosť mesiaca Február 2022

Tamaškovič, Martin Branislav

- kultúrny dejateľ, mecén, veršovník


20. 10. 1803 Dechtice – 20. 2. 1872 Trnava

Martin Branislav Tamaškovič sa narodil v roľníckej rodine v Dechticiach. Základnú školu navštevoval iba tri mesiace, čítať a písať sa naučil sám. Vyučil sa za mlynára a v rokoch 1822 – 1832 vandroval ako mlynársky tovariš po Uhorsku, Rakúsku, Nemecku, Čechách a Morave. Po návrate domov zanechal mlynárstvo a otvoril si na Františkánskej ulici v Trnave hostinec, od roku 1835 patril medzi vážených trnavských mešťanov. Patril medzi osvietencov, ktorí považovali za potrebné, aby sa knihy dostali k ľuďom a tak si vo svojom hostinci v roku 1838 zriadil prvú verejnú čitáreň v Trnave, zásobenú najmä českými a slovenskými knihami a časopismi. Sprvu bol stúpencom bernolákovčiny a bernolákovcov, s ktorými udržiaval kontakty (M. Hamuliak, J. Hollý). Jánovi Hollému venoval aj jednu zo svojich básní. Do slovenského národnobuditeľského pohybu sa výraznejšie zapojil po nástupe štúrovskej generácie. Verejne sa zasadil za Štúrovu spisovnú slovenčinu. Prezývali ho Svätopluk. Bol členom Tatrína, účastníkom Slovenského povstania 1848 – 1849, dôstojníkom Slovenského dobrovoľníckeho zboru. Vynikal odvahou a vojensko-organizátorskými schopnosťami. Bol zakladajúcim členom a jednateľom Matice slovenskej, Spolku sv. Vojtecha, podporoval slovenské gymnáziá a Slovenskú besedu v Trnave. Poznali ho všetci slovenskí národní dejatelia: Ľ. Štúr, J. M. Hurban, M. M. Hodža, A. Radlinský, M. Hamuljak, K. Kuzmány, J. Palárik a i. Navštevovali ho a korešpondovali s ním.

Vydal päť samostatných tlačív, dvadsaťpäť príspevkov v časopisoch a ročenkách, štyri práce zostali v rukopise. Zbierka jeho korešpodencie je uložená v Pamätníku slovenského písomníctva.

Aj jeho zásluhou sa Trnava stala jedným z centier slovenského národného hnutia.

Na jeho počesť a za prínos mestu je po ňom v Trnave pomenovaná ulica - Tamaškovičova.  

Osobnosť mesiaca Január 2022

Čepčeková, Elena

- poetka, prozaička, televízna a rozhlasová dramatička


26. 1. 1922 Dolná Ždaňa – 6. 1. 1992 Bratislava

Patrila k najproduktívnejším autorom literatúry pre deti a mládež po roku 1948. Písala poéziu, prózu, hrdinskú a veršovanú epiku, bábkové hry a rozprávkové hry a rozprávkové seriály pre rozhlas a televíziu. Jej tematický žánrový a vekový záber bol veľmi rozsiahly. Zaujal ju svet prírody, témy zo súčasného života na dedine i v meste, prostredie rodiny, školy a internátu.

Stredoškolské štúdiá absolvovala v Banskej Bystrici a vo Zvolene. Po roku 1945 bola učiteľkou v Kostoľanoch pod Tribečom, v rokoch 1946 – 1948 pracovala v Osídľovacom úrade v Bratislave. V rokoch 1949 – 1950 pôsobila v propagačnom oddelení Československého štátneho filmu, v rokoch 1950 – 1954 bola vedúcou redaktorkou detského časopisu Ohník, v rokoch 1955 – 1957 časopisu Zornička, rok riaditeľkou Domu osvety v Novom Meste nad Váhom. Krátko redigovala obnovený časopis Slniečko (1969), potom sa venovala len literárnej práci. V 70. rokoch pôsobila aj v Piešťanoch.

Z jej tvorby spomenieme básnické zbierky Slniečko (1948), Tá naša dedinka (1950), Svitol dníček (1952), Stračia nôžka (1955), Hrdinovia (1956), veršovaná rozprávka Utopený mesiačik (1959), Dievča z majera (1960), Serenáda pre Martinu (1972). Publikovala aj rad autorských animovaných rozprávok Meduška (1970), Meduška a jej kamaráti (1971), Tutulaj a Vrtichvost (1973). Bábkové hry Loktibrada, Dvaja bratia a princezná. Viaceré jej diela vyšli v prekladoch do cudzích rečí.

Osobnosť mesiaca December 2021

Čordáš, Mikuláš

- dôstojník, protifašistický bojovník, tréner, rozhodca, telovýchovný funkcionár


6. decembra 1909 Dvorníky pri Hlohovci - 24. december 1976 Trnava

Detstvo strávil v Suchej nad Parnou.

Stredoškolské štúdiá absolvoval na gymnáziu v Trnave, medicínu nemohol študovať pre finančné problémy v rodine. Po návrate z vojenskej prezenčnej služby pracoval ako revízny úradník v Okresnej nemocenskej poisťovni v rokoch 1932 – 1938 a potom nastúpil v Trnave do armády.

V rokoch 1939 – 1944 bol dôstojníkom slovenskej armády v Trnave. Mikuláš Čordáš bol jedným z organizátorov trnavskej posádky, ktorá 30. augusta 1944 odišla do SNP ( spolu s Karolom Fraňom a Andrejom Benkom- Rybárom). Velil samostatnému práporu, s ktorým sa zúčastnil na oslobodení Liptovského Mikuláša, Žiliny, Vsetína a ďalších miest na Morave.

Pôsobil ako dôstojník Československej ľudovej armády v Trnave a iných mestách.

Po roku 1948 sa stal obeťou intríg a vykonštruovaných obvinení o činnosti na východnom fronte, kde pôsobil na Ukrajine ako veliteľ 4. guľometnej roty. Počas pôsobenia pri prápore v Nýrsku, v roku 1950 ho uväznili, o rok neskôr odsúdili na osem rokov väzenia, peňažný trest 20 000 Kčs, konfiškáciu polovice majetku a stratu občianskych práv. Do roku 1953 bol nespravodlivo väznený a v roku 1969 oslobodený spod žaloby a aj rehabilitovaný.

V rokoch 1953 – 1954 pracoval na pozícii robotník - zlievač v závode Kovosmalt Trnava, potom až do roku 1965 bol dopravným referentom Rempa Bratislava. V rokoch 1965 – 1974 pracoval na Generálnom riaditeľstve Cukrovaru Trnava. Od roku 1974 na dôchodku. Pôsobil aj v atletickom a telovýchovnom hnutí ako rozhodca, tréner a organizátor rôznych súťaží, predseda sekcie atletiky v krajskom výbore Československej telovýchovnej jednoty v Západoslovenskom kraji, okrese Trnava a v TJ Slávia Trnava.

Za svoje hrdinstvo počas druhej svetovej vojny ale i v oblasti telovýchovy získal množstvo vyznamenaní. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené Vyznamenanie za zásluhy o rozvoj a reprezentáciu mesta Trnava za celoživotnú pretekársku a trénerskú činnosť, v roku 2001 získal Čestné občianstvo mesta Trnava in memoriam.

Osobnosť mesiaca November 2021

Mrva, Marián "Makar"

– hudobník, spevák, pedagóg, prozaik, novinár, humorista, karikaturista.


Narodil sa 28. 11. 1946 v Trnave. Študentské roky ho viažu k rodnému mestu. Maturoval na Strednej priemyselnej škole v Trnave. Na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského v Trnave absolvoval matematiku a hudobnú výchovu. Už na vysokej škole spieval v zbore fakulty a vo svojej diplomovej práci sa venoval populárnej hudbe v kontexte trnavského regiónu, pôsobil aj hudobnom programe Sedem strieborných. Krátko učil na základných školách v Suchej nad Parnou a v Modranke. S jeho menom sa spája najmä umelecká činnosť skupiny Pramene, ktorú založil a v roku 1977 získala prvú cenu v televíznej súťaži Príležitosť pre talenty a na Oravských synkopách 1978 získala prvé miesto. Druhé miesto i Cenu diváka získala aj jeho skladba Dievča na motocykli. Precestoval veľkú časť Európy a Ázie ako vedúci profesionálnych kapiel. Zážitky z ciest si zaznamenával formou skíc a karikatúr, ktoré uverejňoval v dennej tlači, v časopisoch Kultúra a život Trnavy a Roháč i v rôznych iných periodikách. Bol aktívny ako autor publicistických článkov, poviedok a drobných humoristických textov. Niekoľko rokov pracoval ako redaktor, zástupca šéfredaktora a vedúci vydania v rôznych regionálnych médiách ako TH Extra, Trnavské noviny, Nitrianske noviny. Pôsobil aj v Kalokagatii – CVČ Trnava, kde odovzdával svoje skúsenosti deťom v hre na gitare, a popri tom hral a spieval v skupinách Old Boys Jazz Band a Bonzo and Resonators. Z humoristických textov vznikli aj jeho tri súbory humoristických poviedok viažucich sa k reáliám Trnavy – Láska v čase slintačky (2006), Ako som premohol tasmanského vakovlka (2008), a Ako šli holuby pešo z Francúzska do Trnavy (2011).

Zomrel po krátkej chorobe 1. 5. 2013.

Je nositeľom ceny Uznania za zásluhy a o rozvoj a reprezentáciu Trnavy za rok 2011. Bol ocenený Pamätnou medailou predsedu TTSK in memoriam.

Osobnosť mesiaca Október 2021

Jastrabík, Štefan

- učiteľ, regionálny historik


20. 1. 1917 Veľká Chocholná – 16. 10. 1981 Smolenice

Štefan Jastrabík bol pedagógom, kronikárom, ale aj významným regionálnym historikom. Celý svoj život zasvätil štúdiu histórie Smoleníc, kde žil. Svoje znalosti historika využíval aj vo vyučovaní.

Vyštudoval učiteľský ústav v Spišskej Kapitule, kde aj v roku 1937 zmaturoval. Bol aprobovaný na slovenský jazyk, dejepis, zemepis a občiansku náuku. Pôsobil ako učiteľ v dedinách okolo Trnavy - vo Vlčkovciach, vo Veľkých Brestovanoch, v Modranke, v Smoleniciach a v Trstíne. Do roku 1956 pôsobil vo funkcii riaditeľa Osemročnej strednej školy v Cíferi, potom bol riaditeľom Okresného detského domova v Trstíne, kde aj učil na miestnej škole. Na Základnej škole v Smoleniciach učil od roku 1960 až do dôchodku v roku 1977.

Práve tu svojou zberateľskou a výskumnou činnosťou významne prispel k založeniu Múzea Molpír v Smoleniciach. V spolupráci so Slovenským národným múzeom v Martine sa v rokoch 1963 – 1965 podieľal na výskume džbánkarstva, spolupracoval s archeológmi pri odkrývaní hradiska Molpír, študoval v archívoch staré dokumenty, zbieral a zachraňoval staré pamiatky. Snažil sa spopularizovať osobnosť vynálezcu padáka Štefana Baniča. Práve pri výskume našiel originál jeho patentovej listiny, ktorého kópia je uložená v múzeu v Smoleniciach. Bol tiež iniciátorom postavenia Pamätníka Štefana Baniča nad jeho hrobom v Smoleniciach (1968) a pomníka pred novou budovou letiska v Bratislave (1970).

Venoval sa aj numizmatike, filatelii a fotografovaniu obce Smolenice. Je autorom viacerých kníh a publikácií, napr. Smolenická jaskyňa Driny (1969), Smolenice (1975). Zomrel v roku 1981.

V roku 2017 na budove starej fary v Smoleniciach, dnešnom sídle miestneho Múzea Molpír, bola Štefanovi Jastrabíkovi slávnostne odhalená pamätná tabuľa.

Osobnosť mesiaca September 2021

Beňovský , Móric

- dobrodruh, cestovateľ, objaviteľ, kolonizátor, spisovateľ, kráľ Madagaskaru, plukovník francúzskej armády, veliteľ poľskej armády a rakúsky vojak


20. september 1746, Vrbové – 23. máj 1786, Agoncy, osada „Mauritania“, Madagaskar

Uhorský šľachtic Móric Beňovský, celým menom Matúš Móric Michal František Serafín August Beňovský, sa narodil vo Vrbovom a strávil tam aj svoje detstvo. Svoju kariéru začal ako dôstojník rakúskej armády (Slovensko bolo vtedy súčasťou Uhorska, ktoré bolo časťou rakúskej monarchie) v sedemročnej vojne. Čoskoro však z armády odišiel a opustil aj rakúsku monarchiu (teda aj Uhorsko). Odišiel do Poľska kde sa 20. apríla 1768 oženil s Anou Hönsch.

V roku 1768 sa pridal k poľskému národnému hnutiu proti ruskej intervencii v Poľsku. Rusi ho zajali a internovali v Kazani, neskôr ho poslali do vyhnanstva na Kamčatke (Sibíri). Beňovský odtiaľ ušiel na lodi spolu s ostatnými väzňami a začali objaviteľskú plavbu cez severný Pacifik (bol prvý Európan, ktorý sa tade plavil). V roku 1772 dorazil do Paríža, kde zapôsobil na kráľa Ľudovíta XV. Tento mu ponúkol zastupovať Francúzsko na Madagaskare. V roku 1776 Beňovského skupina miestnych kmeňových náčelníkov zvolila na Madagaskare za svojho kráľa. V tom istom roku sa vrátil do Paríža, kde ho neskôr na príkaz Ľudovíta XVI. povýšili na generála, udelili mu vojenský rad Svätého Ľudovíta a doživotný dôchodok.

V roku 1777 sa stal blízkym priateľom Benjamina Franklina (vtedy americký vyslanec vo Francúzsku). V tom čase sa Beňovský obrátil na rakúsky dvor (Mária Terézia) a ponúkol mu svoje služby. Rakúsko, ktoré ho kedysi vyhnalo zo svojho územia, teraz zmenilo názor na presláveného cestovateľa a udelilo mu amnestiu. V zime 1777/1778 sa vrátil na Slovensko do svojho zámku v Beckovskej Vieske a následne ho Mária Terézia osobným listom povýšila na grófa.

V nasledujúcich rokoch podnikol Beňovský výpravy do Ameriky. V roku 1782 sa prostredníctvom Benjamina Franklina stretol s Georgeom Washingtonom. Cestou späť na Slovensko sa zastavil na dnešnom Haiti, kde navštívil Františka Beňovského, svojho brata, ktorý tam bol umiestnený s francúzskou armádnou jednotkou. Cestou späť na Slovensko dostal list od cisára Jozefa II. oprávňujúci ho založiť na Madagaskare rakúsku kolóniu, ktorej by Beňovský bol guvernérom, ale projekt nakoniec z finančných dôvodov nebol schválený.

Keďže nezískal uznanie od Francúzska, Rakúska, ani od USA, obrátil sa na Veľkú Britániu, kde v roku 1783 požiadal vládu o povolenie expedície na Madagaskar. V tom istom roku odovzdal svoje po francúzsky písané pamäte Jeanovi Hyacinthe de Magellanovi (potomkovi rovnomenného slávneho moreplavca), ktorý ich nechal preložil do angličtiny a vydal. Pôvodné, vo francúzštine napísané trojzväzkové, zápisky Beňovského preložil Angličan William Nicholson pod názvom: Memoirs and Travels of Mauritius Augustus Count de Benyowsky: Consisting of His Military Operations in Poland, etc. etc. (Pamäti a cesty Mórica Augusta Beňovského, magnáta kráľovstiev uhorského a poľského. Jedného z vodcov poľskej konfederácie, pozostávajúcich z jeho vojenských operácií, jeho vyhnanstva na Kamčatke, jeho úteku a cesty z toho polostrova cez severný Tichý oceán, s krátkym pristátím v Japonsku a na Tchajwane, do Kantonu v Číne, so správou pre francúzske úrady, bol poverený vládnuť nad ostrovom Madagaskar.) Boli vydané v dvoch zväzkoch a paralelne vyšli aj vo francúzštine. Nasledovali preklady do rôznych jazykov (napríklad do nemčiny 1790, do slovenčiny roku 1808, do maďarčiny 1888) a kniha sa stala svetovým bestsellerom. Prvá slovenská verzia síce pochádza z roku 1808, ale obsahuje len úryvky z rukopisov. V roku 1966 boli vydané ďalšie časti Pamätí a v roku 2006 boli vydané celé v modernej slovenčine.

V roku 1785 sa vrátil na Madagaskar, tentokrát ako zástupca Anglicka. Zorganizoval tam vzburu domorodcov proti francúzskej osade Foulpointe. Potom začal budovať hlavné mesto svojej plánovanej „ríše“ – tzv. Mauritania (pomenované podľa neho samého Mórica, Maurice v angličtine aj francúzštine) na Cape East (najvýchodnejší bod ostrova). V roku 1786 francúzske námorné ministerstvo poslalo na Madagaskar tajnú výpravu, ktorá 23. mája uskutočnila prekvapivý útok, pri ktorom Beňovský v boji zomrel.

Nech považujeme Beňovského za dobrodruha, každopádne bol:

- prvým Slovákom, ktorý navštívil štyri kontinenty (Európa, Ázia, Afrika, Amerika)

- prvým človekom, ktorý preskúmal Ostrov svätého Vavrinca

- významným výskumníkom Madagaskaru a prvý kráľ časti zjednoteného Madagaskaru

- prvým slovenským autorom celosvetového bestselleru.

 Ani vo Vrbovom, kde sa Móric Beňovský narodil a vyrastal, na svojho rodáka nezabudli. V miestnej kúrii, kde žil, je mu venované i menšie múzeum. Na námestí stojí bronzová socha v tvare zemegule, na ktorej sedí Beňovský a významné osobnosti z celého sveta, s ktorými sa počas života stretol

Osobnosť mesiaca August 2021

Hanakovič, Štefan

- bibliograf, kultúrny pracovník


20. august 1931 Košolná - 10. jún 2020 Martin

20. augusta si pripomíname nedožité 90. výročie narodenia významného slovenského bibliografa, dlhoročného pracovníka a správcu Matice slovenskej, riaditeľa Spolku sv. Vojtecha PhDr. Štefana Hanakoviča, rodáka z Košolnej pri Trnave.

    Študoval na saleziánskom gymnáziu v Šaštíne a na gymnáziu v Galante. Po maturite v roku 1952 absolvoval štúdium pomocných vied historických so špecializáciou na knihovníctvo na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Mimoriadny záujem o knihy a archívne dokumenty ho profesijne zaviedol do Matice slovenskej v Martine, kde pôsobil vyše tri desaťročia. Od roku 1956 v nej pracoval vo výskumných i vedeckých pozíciách. Okrem iného sa v inštitúcii podieľal na záchrane skonfiškovaných kláštorných a knižničných fondov, vedeckými prácami prispel k zefektívneniu poriadkov v knižničných fondoch na Slovensku, venoval sa výskumu, bibliografii, viedol prednášky, organizoval semináre, usporadúval vedecké konferencie a prispieval do zborníkov. Počas pôsobenia v Matici publikoval množstvo odborných článkov (vyše 600) a odborných (historických) štúdií, okrem toho je autorom aj desiatok kníh. V Matici slovenskej neskôr zastával aj funkciu tajomníka (1990 – 1992) a správcu (1992 – 1993).

    Po matičných rokoch sa presunul do Spolku sv. Vojtecha v Trnave obnoveného po komunistickom režime v roku 1990. V pozícii riaditeľa tu v rokoch 1992 – 2002 rozvíjal najmä edičnú činnosť spolku a venoval sa obnove členskej základne. Svojimi aktivitami povzbudil u širokej verejnosti záujem o národných dejateľov a osobnosti, ktoré sa podieľali na správe a historickom vývoji Spolku sv. Vojtecha. Napísal stovky odborných a historických článkov vrátane prejavov pri rôznych príležitostiach. Zaslúžil sa najmä o rekordné vytlačenie katechizmu Katolíckej cirkvi - stotisícový náklad sa rozpredal za necelý týždeň. Za túto publikáciu dostal Spolok sv. Vojtecha Cenu Slovenského literárneho fondu. Svojimi článkami prispieval do Pútnika svätovojtešského a Katolíckych novín.

    Po trnavskom decéniu pôsobil v rokoch 2003 – 2005 ako riaditeľ Diecéznej historickej knižnice biskupa Štefana Moysesa v Kláštore pod Znievom.

    Z jeho publikácií spomenieme Slovník pseudonymov slovenských spisovateľov (1961), Katalógy a ich budovanie v ľudových knižniciach (1963), Muzeálna slovenská spoločnosť (1969), Metódy bibliografie (1976), Dejiny Spolku svätého Vojtecha (2005), Dr. Andrej Radlinský – kútsky farár (2006), Dejiny Slovenskej národnej knižnice (2013).

    Počas svojho pôsobenia obdržal viacero ocenení: Zlatú plaketu obce Kúty, Čestné občianstvo obce Kúty, Cenu mesta Trnava a Martina, Cenu biskupského úradu Ostrihom (Maďarsko), v r. 2010 dostal Pamätnú medailu predsedu Trnavského samosprávneho kraja.

Zdroj: Zomrel bývalý riaditeľ Spolku sv. Vojtecha Štefan Hanakovič. [online]. 2020. [citované 2021 – 07 -21]. Dostupné na internete: https://m.tkkbs.sk/view.php?cisloclanku=20200611020

Osobnosť mesiaca Júl 2021

Ivan Krasko

Ivana Kraska považujeme za zakladateľskú osobnosť modernej slovenskej lyriky, vedúceho predstaviteľa slovenskej moderny a slovenského symbolizmu.

  Ján Botto, ktorého na Ivana Kraska premenoval baťko slovenskej literatúry Svetozár Hurban Vajanský, sa narodil 12. júla 1876 v Lukovištiach, v časti južného Slovenska nazývanej Gemer. Pochádzal z evanjelickej národne orientovanej rodiny, ku ktorej patril aj štúrovský básnik Ján Botto-Maginhradský a historik Július Botto.

  Do literatúry vstupoval mladý talent v nehostinnom období. Keďže slovenských škôl nebolo, Krasko vyrastal v školách nemeckých, maďarských a rumunských a v Prahe na Českom vysokom učení technickom získal titul chemického inžiniera.

  Práve kontrast medzi mĺkvou krásou a starými tradíciami rodného Gemera a národne a spoločensky prebudenou Prahou ovplyvnili dušu mladého poeta a nutne viedli k hlbokému sa zamysleniu básnika nad pálčivými problémami doby. Súveké fenomény ako oslabenie až strata viery, sklamanie vo vede a neviera v morálny pokrok znamenali existenciálne zneistenie a stratu pevných istôt mladej generácie – to všetko viedlo aj v literatúre k vytváraniu nového videnia sveta vo svetle novej umeleckej poetiky.

  Tieto skutočnosti na jednej strane viedli básnika k utiahnutiu sa do vlastného vnútra a k uprednostňovaniu subjektívnych emocionálnych tém, na druhej strane podnietili modernistickú vzburu proti panujúcim poriadkom. V tomto kontexte vystupuje poézia a próza Ivana Kraska ako dobovo aktuálna reakcia na problémy moderného človeka.  

   Od roku 1905 začal Krasko intenzívnejšie publikovať. Prvú básnickú zbierku „Nox et solitudo“ vydal v roku 1909. V roku 1912 vyšla jeho druhá a posledná zbierka básní „Verše“. Kraskova krajina je krajinou búrnych, čiernych, mesačných nocí, nocí s lunou v tmavorudom žiali, krajinou čiernych hôr, osamelých topoľov bez lístia a žitia. Mladý vyschnutý topoľ v rovinatom kraji mu splýva s vlastným osudom a vyvoláva spomienku na čierne rodné hory, kde „moja mladosť mŕtva v bielom na pažiti leží“. Jeho intelektuálna skepsa a existenciálny pesimizmus nachádzajú výraz v jednej z najznámejších básní, kde “zmráka sa, stmieva sa, k noci sa chýli, od hory od lesa tak plače, kvíli...! Výčitky neznámych duše sa chytia. Vyplniť nádeje nebolo sily - zapadli, zapadli vo zhone žitia...“

  Pod vplyvom nádejného partnerského vzťahu sa zmierňuje i Kraskov básnický pesimizmus, v roku 1912 sa oženil s Elenou Kňazovičovou z Dolného Kubína. Hviezdoslav, ktorý spočiatku videl v smútku mladého básnika iba západnú módu, nakoniec uveril, že Krasko „zmohutnie na stĺp našej literatúry“ a bol mu aj svedkom na svadbe.

  V kontexte európskeho symbolizmu je Krasko básnikom verlainovského typu, v jeho tvorbe však oproti P. Verlainovi hrá väčšiu úlohu intelekt a vedomie spolupatričnosti s "úbohými a poníženými", medzi ktorými zaujíma dôležité miesto básnikov národne a sociálne neslobodný národ. Univerzálnosť autorovej poézie sa prejavuje okrem iného v tom, že sa v nej stretáme s prvkami rozličných náboženstiev, pričom základ tvorí cirkevne neohraničená kresťanská paradigma. Svojím psychologizmom, problematikou a typom hrdinu sú Kraskovej lyrike blízke jeho prózy, ktoré majú postrealistický, novoromantický charakter.

  Krasko sa ako nadporučík zúčastnil 1. svetovej vojny. Po vzniku prvej Československej republiky pracoval ako štátny úradník, bol poslancom a jeden čas aj podpredsedom poslaneckej snemovne. V roku 1913 sa mu narodil syn Jaromír, roku 1920 pribudla do rodiny dcéra Eva a v roku 1923 dcéra Anna.

  Od roku 1943 žil v Piešťanoch, kam sa presťahoval z Bratislavy. Pri príležitosti 70. narodenín v roku 1946 mu bol udelený titul národný umelec.

   Ivan Krasko zomrel 3. marca 1958 a je pochovaný v rodnej obci Lukovištia.

  V priestoroch jeho piešťanského bytu je dnes zriadená expozícia - Pamätná izba Ivana Krasku, ktorá približuje básnikov život a dielo prostredníctvom fotografií a trojrozmerných exponátov. Časť expozície – pracovňa a spálňa sú zariadené tak, ako za básnikovho života. Pozoruhodná je najmä pracovňa s bohatou knižnicou, v ktorej sú mnohé knihy s venovaním od priateľov, známych a obdivovateľov. Prirodzene sú v nej zastúpené i vydania Kraskových básní a knihy o ňom a jeho tvorbe. Písací stôl pri okne s nádherným výhľadom na Váh a časť Kúpeľného ostrova je lákadlom pre oči. V interiéri nechýbajú ani diela známych slovenských a českých výtvarných umelcov. O expozíciu sa stará Balneologické múzeum, ktorého zriaďovateľom je Trnavský samosprávny kraj.

PhDr. Ľubica Malá a PhDr. Vladimír Krupa 

Zdroj:

Krasko Ivan: Nox et solitudo. Bratislava : Slovenský spisovateľ, a.s. 1997. ISBN 80-220-0796-X


[online]. [citované 2021 – 06 – 14]. Dostupné na internete: https://www.litcentrum.sk/autor/ivan-krasko/komplexna-charakteristika-tvorby 


Osobnosť mesiaca Jún 2021

Kittnarová, Elena

- operná speváčka

2. jún 1931 Trnava – 12. február 2012 Bratislava

    Rodáčka z Trnavy prežila umelecký život na dvoch scénach – ako jediná slovenská speváčka bola primadonou spevohry Novej scény a vzápätí sólistkou Opery SND.

    Po absolvovaní Štátneho konzervatória sa ešte pod dievčenským menom Kurbelová ocitla na javisku Opery Slovenského národného divadla ako elévka v predstavení Dvořákovej Rusalky (1952–1953). Vzápätí odišla do spevohry Novej scény, kde bola pri vzkriesení klasického operetného žánru. Tu pôsobila trinásť sezón a skoro sa prepracovala k titulným postavám uvádzaných operiet a muzikálov. Stvárnila Elizu Doolittlovú v My Fair Lady, Rosalindu v Netopierovi, Aničku v Hrnčiarskom bále či Hanu Glavariovú vo Veselej vdove.

    Ako primadona Novej scény začala v Slovenskom národnom divadle najprv hosťovať, napokon sa od 1. 10. 1960 stala sólistkou Opery SND. Tu vytvorila nesmierne všestranná a hlasovo nezlomná umelkyňa celý rad štýlovo odlišných postáv: Leonoru vo Verdiho Trubadúrovi, Jenny v Brittenovej Žobráckej opere, Aidu v rovnomennej opere Giuseppe Verdiho, dva razy jeho Lady Macbeth – to všetko v réžiách Júliusa Gyermeka, ďalej Tatianu v Čajkovského Eugenovi Oneginovi, Madeleine de Coigny v Andrém Chénierovi Umberta Giordana, trikrát naštudovala Leonoru v Beethovenovom Fideliovi a tiež Ľutomíru v Suchoňovom Svätoplukovi (1970, 1985 a 1990). Po mladistvej Rusalke, s ktorou ako absolventka konzervatória hosťovala v SND, bola v zrelom veku Cudzou kňažnou i Ježibabou v tomto Dvořákovom majstrovskom diele, a to v inscenačnom stvárnení Miroslava Fischera. S týmto režisérom naštudovala potom i svoje vrcholné vokálno-dramatické kreácie titulných hrdiniek v Straussových operách Salome a Elektra. Krátko nato sa predstavila v celkom odlišnej, komediálnej Argii v Hazonovej Sobášnej kancelárii. Kittnarová bola i Alžbetou z Valois v Donovi Carlosovi i vrúcnou Miladou v Smetanovom Daliborovi. S Braňom Kriškom – ďalšou režisérskou legendou Opery SND – vytvorila o. i. Emíliu Marty v Janáčkovej Veci Makropulos a v tom istom roku (1973) doštudovala na režisérovo prianie i Musettu do Pucciniho Bohémy a tiež Tosku. K vrcholom jej vokálneho umenia patrí postava Ráchel v Hostine od slovenského skladateľa Juraja Beneša (1984). Nemožno tiež zabudnúť na jej charakterovo zložitú, výrazovo nesmierne sugestívnu Kostelníčku v Janáčkovej Jej pastorkyni (1986).

    Elena Kittnarová spolu s niekoľkými ďalšími výraznými predstaviteľmi svojej generácie výrazne posunula dopredu moderné operné herectvo – štylizovanými prvkami, mierou vkusu, zmyslom pre priestor, partnera, javisko, ale aj disciplínou v rámci režijnej a dirigentskej koncepcie tvorcov, ktorí spolu s ňou vytvárali veľkú éru Opery SND v 70. a 80. rokoch predošlého storočia. Nemala zamatový, poeticky zasnený hlas. Príroda ju obdarila strieborne znejúcim kovovým sopránom, pri ktorom sa vďačným divákom tajil dych alebo ich ponáral do víru vášní veľkých operných predstavení.

    Kittnarová získala viacero ocenení, od roku 1981 bola národnou umelkyňou. Pôsobila viac rokov v Medzinárodnej speváckej súťaži Mikuláša Schneidera Trnavského, v roku 1998 jej mesto Trnava udelilo Čestné občianstvo mesta Trnava a v roku 2009 jej bola udelená Cena TTSK.


Použitá literatúra:

Ursínyová Terézia: Život na dvoch scénach – Elena Kittnarová. Bratislava : Tomáš Písecký – ARM 333, 2004.

Osobnosť mesiaca Máj 2021

Schneider Trnavský, Mikuláš

„Mňa hnala túžba zapnúť sa do práce, ktorou poslúžim svojmu národu. Tak som sa zapnul do slovenskej ľudovej hudobnej tvorby – do piesne slovenskej a tú som kultivoval.“

        Mikuláš Schneider sa narodil 24. mája 1881 v Trnave. Rodičia ho od malička viedli k hudbe a tak mladý Mikuláš už v ľudovej škole spieval a učil sa hrať na husle a harmónium. Počas štúdií na jezuitskom gymnáziu v Trnave vystupoval s hrou na organ na študentských koncertoch a spolu s neskorším slávnym hudobným skladateľom Zoltánom Kodálym, ktorý bol jeho spolužiakom a priateľom, aj v sláčikovom kvartete.

        V roku 1900 sa Schneider rozhodol pokračovať v štúdiu hudby na Uhorskej kráľovskej akadémii v Budapešti, po roku prešiel na konzervatórium do Viedne a za ďalšie dva roky do Prahy. Slovanský duch Prahy a pôsobenie v spolku Detvan podporili jeho národné povedomie a priniesli mu priateľstvo s Milanom Rastislavom Štefánikom. Po tom, čo so svojimi piesňami debutoval na oslavách Matice slovenskej v Martine a zhudobnil verše známych básnikov – Svetozára Hurbana Vajanského, Ľudmily Podjavorinskej a Martina Rázusa - ho Svetozár Hurban Vajanský "pokrstil" menom "Trnavský" so slovami, že "ten kto dal jeho slovám v hudbe taký pekný výraz, nech nechodí po svete s holým nemeckým menom.“

        Spolok Detvan vydal mladému umelcovi v roku 1905 jeho prvú zbierku slovenských národných piesní. Obsahovala aj s hymnickú pieseň Nad Tatrou sa blýska, ktorá sa stala súčasťou hymny Československej republiky v roku 1918.

        V rokoch 1906 - 1907 pôsobil Schneider ako riaditeľ chóru srbskej pravoslávnej cirkvi vo Veľkom Bečkereku, kde pripravil na vydanie svoju prvú zbierku umelých piesní. Onedlho, v roku 1908, však s radosťou prijal ponuku českého speváka Božu Umirova na koncertné turné po Európe. V roku 1909 sa vracia do Trnavy a nastupuje na uvoľnené miesto riaditeľa chóru v dóme sv. Mikuláša v Trnave (dnešnej Bazilike sv. Mikuláša). V roku 1919 bol menovaný za štátneho inšpektora hudby a spevu pre Slovensko a pôsobil i ako učiteľ hudby na dievčenskom učiteľskom ústave i gymnáziu v Trnave. A popri tom samozrejme komponoval.

        Po vydaní prvej zbierky pôvodných piesní (1907) sa stal populárnym a žiadaným slovenským skladateľom a hudobníkom. V Trnave píše vyspelé chrámové diela, upravuje duchovné piesne, venuje sa tvorbe umelých piesní a úpravám ľudových piesní. Píše aj inštrumentálne a orchestrálne diela, príležitostné a inštruktívne skladby.

        Pri príležitosti vysviacky prvých slovenských biskupov (1921) skomponoval vokálnu omšu Missa stella matutina.

        V 20. rokoch, keď vrcholila jeho umelecká vokálna tvorba, napísal viacero piesňových zbierok – Slzy a úsmevy, Zo srdca, Nad kolískou, Slovenské ľudové piesne a i.

        Pre Spevácky zbor slovenských učiteľov píše zborové skladby. Tak vznikli zbory Hoj vlasť moja, Hľa, zlietol orol, Na Bradle zádumčivom a ďalšie, ktoré patria k najkrajším dielam slovenskej zborovej literatúry.

        Schneider sa stal predsedom Združenia slovenských speváckych zborov, podpredsedom Spolku slovenských umelcov, pôsobil v Matici slovenskej, v Spolku sv. Vojtecha a bol aj predsedom Muzeálnej spoločnosti Františka Richarda Osvalda. Pod jeho vedením prišlo v roku 1928 aj k obnoveniu Cirkevného hudobného spolku sv. Mikuláša v Trnave.

        V roku 1933 skladateľ dostal objednávku skomponovať príležitostnú skladbu na Pribinove oslavy v Nitre. Vznikla symfonická báseň Pribinov sľub, ktorej obsahom je duchovný prerod starých pohanských Slovienov a prijatie kresťanstva.

        Na požiadanie Spolku sv. Vojtecha v Trnave zostavil Jednotný katolícky spevník, ktorý sa používa dodnes, čo nemá v rámci strednej Európy obdobu. Upravil 564 piesní a bol autorom 226 nových piesní. Všetky skladby zoradil podľa cirkevného roka a zharmonizoval. Dodnes sa denne spievajú v kostoloch, takže Schneider je nesporne najhranejším slovenským skladateľom. Počas intenzívnej práce na spevníku vytvoril omšové diela, v ktorých priamo spracúva duchovnú pieseň. Najznámejšia je Vianočná omša (Missa pastoralis Alma nox) a Slovenská omša Hospodine, vyslyš nás. Po pätnásťročnej práci, do ktorej bolo zainteresovaných viacero odborníkov z oblasti liturgiky, literatúry i hudby, vyšlo roku 1937 dielo predstavujúce pre slovenských katolíkov zjednotenie duchovného spevu vo všetkých chrámoch Slovenska.

        V roku 1941 oslavoval svoju šesťdesiatku premiérou svojej jedinej operety Bellarosa, ktorú uviedlo Národné divadlo v Bratislave s Máriou Kišoňovou-Hubovou v hlavnej úlohe.

        Mikuláš Schneider Trnavský na sklonku života napísal svoju jedinú symfóniu, Symfóniu e mol - Spomienkovú (1956) a orchestrálne dielo Slovenská suita Keď sa pieseň rozozvučí (1957).

        V roku 1933 mu pápež Pius X. udelil titul Rytier rádu sv. Gregora za zásluhy o rozvoj cirkevnej hudby, v roku 1938 získal Štefánikovu krajinskú cenu. V roku 1940, 1948 dostal Štátnu cenu za umenie a v roku 1956 titul národný umelec.

        Mikuláš Schneider Trnavský bol vo svojej dobe najpopulárnejším slovenským skladateľom, najmä vďaka piesňam, z ktorých mnohé zľudoveli. Jednoznačne  môžeme povedať, že je to umelec, ktorý významne ovplyvnil hudobný vývoj 20. storočia. Študoval a pracoval v štyroch krajinách a piatich režimoch, no nikdy sa z Trnavy neodsťahoval, a takmer všetka tvorba je s jeho rodným mestom úzko spätá. Mesto Trnava mu udelilo v roku 2001 titul Trnavčan 20. storočia in memoriam, v roku 2009 Trnavský samosprávny kraj titul Čestný občan TTSK in memoriam a v roku 2011 bol ocenený in memoriam Cenou biskupa Pavla Jantauscha. 

        Schneiderovo meno nesie aj Celoštátna spevácka súťaž Mikuláša Schneidera Trnavského a aj Základná umelecká škola Mikuláša Schneidera Trnavského, ktorá od roku 2001 usporadúva v jeho mene aj interpretačnú súťaž žiakov umeleckých škôl Schneiderova Trnava. V roku 2001 na Schneiderovu počesť uviedlo vtedajšie Trnavské divadlo (dnes Divadlo Jána Palárika) premiéru jeho operety Bellarosa, na ktorej sa zúčastnila aj prvá interpretka Bellarosy – Mária Kišoňová-Hubová).

         Schneiderovo meno nesie aj ulica, v ktorej sa nachádza Dom hudby Mikuláša Schneidera Trnavského, objekt zrekonštruovaný v roku 1996, kde dlhé roky žil a tvoril a kde je v súčasnosti expozícia Západoslovenského múzea venovaná jeho životu a dielu. Na Kapitulskej ulici v Trnave mu Mesto Trnava pri príležitosti 120. výročia narodenia odhalilo Pamätník Mikuláša Schneidera Trnavského.


Literatúra:

Bugalová Edita. Hoj, vlasť moja. Bratislava : Elenprint, 1991. 73 s. ISBN 80-900524-0-1 [online].[citované 2021 – 04 – 28]. Dostupné na internete: https://operaslovakia.sk/mikulas-schneider-trnavsky-velky-autor-piesnovych-a-duchovnych-kvetov/

Osobnosť mesiaca Apríl 2021

Osvald, František Richard

3. október 1845 Hodruša-Hámre - 14. apríl 1926 Trnava

Ľudovú školu navštevoval v Hodruši, seminár v Trnave a v rokoch 1865 – 1869 absolvoval štúdium teológie v Ostrihome. V r. 1869 bol vysvätený za kňaza, ako kaplán pôsobil v Starom Tekove, Majcichove, Zavare a Bohuniciach. Od roku 1917 pôsobil vo viacerých cirkevných funkciách v Trnave. V tomto roku ho vymenovali za kanonika a po vzniku ČSR, od roku 1919, bol poverený funkciou generálneho vikára a správcu tej časti Ostrihomskej arcidiecézy, ktorá sa nachádzala na území Slovenska. V r. 1921 mu pápež Benedikt XV. udelil hodnosť apoštolského protonotára.

Bol zakladateľom Spolku svätého Vojtecha v Trnave, v rokoch 1878 – 1879 jeho správcom a v rokoch 1918 – 1926 jeho predsedom a čestným predsedom. V rokoch 1919 – 1926 pôsobil aj ako predseda Muzeálnej slovenskej spoločnosti a v rokoch 1920 – 1921 bol senátorom Národného zhromaždenia za Slovenskú ľudovú stranu.

Literárne tvoril už od študentských rokov. Najprv písal príležitostné verše, neskôr sa venoval literárnohistorickej i literárnokritickej publicistike a dejinám a popularizácii kazateľskej literatúry. V rokoch 1881 – 1908 vydával a redigoval Kazateľňu, ktorá nadviazala na Radlinského Poklady kazateľského rečníctva a Blahovho Kazateľa. Homiletickým časopisom, ktorého vydávanie sledovalo národné ciele, pozdvihoval kazateľskú úroveň slovenských kňazov, ktorým sa v uhorských kňazských seminároch nedostalo náležitej teoretickej, najmä jazykovej prípravy. Kázne, ktoré časopis prinášal, naučili nejedného duchovného po slovensky kázať aj písať. V r. 1890 pripojil ku Kazatelni prílohu K dejinám katolíckej kazateľskej literatúry, ktorá sa o rok zmenila na Literárne listy. Vychádzali do r. 1908. Uverejňovali staršie slovenské literárne a jazykové pramene, literárnoteoretické, literárnokritické i literárnohistorické štúdie, profily osobností a prinášali aj jazykovedné príspevky. On sám dbal na dôsledné dodržiavanie normy spisovnej slovenčiny.

Ako filológ sa zaujímal o historickú gramatiku, lexikológiu a slovenské nárečia. Spolupracoval pri nárečovom výskume českého jazykovedca F. Pastrnka. Recenzie jazykovedných prác, ktoré napísal, dokazujú široký záujem o problematiku spisovnej slovenčiny vo viacerých oblastiach (veda, literatúra, prax). K storočnici Slovenského učeného tovarišstva zostavil a vydal tri zväzky almanachu Tovaryšstvo (1893, 1895, 1900). Išlo mu v ňom o dva ciele: aktivizovať katolíckych kňazov pre službu v záujme slovenského národa a preskúmanie i zhodnotenie dedičstva slovenského národného obrodenia. Tovaryšstvo prinieslo literárnovedné, národopisné, archeologické, historické, jazykovedné, pedagogické, prírodovedné i technické štúdie.

Osvaldova veľká snaha združovať katolícke sily sa ukázala ako úspešná. Okolo Kazateľne, Literárnych listov a Tovaryšstva sa zoskupilo voľné združenie autorov z radov duchovenstva, ktorí sú známi pod menom Osvaldova družina. Patrili sem J. Kohuth, T. Milkin, I. Žiak-Somolický, A. Truchlý-Sytniansky, M. Chrástek, J. Buday, S. Mišík, F.V. Sasinek, M. Hojič, F. Šujanský, A. Kmeť, P. Tomkuljak a ďalší.

Osvald prispieval aj do Cyrilla a Methoda, Literárnych listov, Katolíckych novín, Národných novín, Tovaryšstva, Pešťbudínskych vedomostí a kalendárov.

Vytvoril viaceré náboženské učebnice, príručky a mravoučné knihy.

Knižne mu vyšli aj niektoré preklady náboženskej literatúry z nemčiny a maďarčiny.

 Významná bola jeho edičná činnosť. Bol vydavateľom pôvodných a prekladových literárnych prác slovenských autorov a vydal vyše sto pôvodných, preložených a zostavených kníh.

Veľa prospešnej práce vykonal na pôde Spolku sv. Vojtecha.

Zredigoval text prekladu Svätého písma do slovenčiny a postaral sa o jeho štylistickú a terminologickú jednotu.

Pramene:

Slovenský biografický slovník IV. Martin 1990, s. 357-358

Reprezentačný biografický lexikón Slovenska. Martin 1999, s. 248

Encyklopédia slovenských spisovateľov 1. Bratislava 1984, s. 482

Ries, V.: František Richard Osvald. Trnava 1939

Bagin, A.: Vybrané kapitoly zo slovenských cirkevných dejín. Bratislava - Trnava 1980, s. 87-88

Vavrovič, J.: Svetlá minulosti. Trnava 1994, s. 205-212

Osobnosť mesiaca Apríl 2021

Ušák Oliva, Pavol

16. november 1914 Kátlovce - 1. marec 1941 Poprad – Kvetnica

                                                 „Aby nás oblaky večne tiahli do výšky.“

                                                                                    Pavol Ušák Oliva


           Pavol Ušák - Oliva - tragický mladý básnik, vtáča s polámanými „krielami“, rozpuknutý kalich, predčasne zhasnutá svieca, zlomený kvet. Tak nazývali jednu z najpozoruhodnejších osobností slovenskej literatúry. Z tohto sveta odišiel v roku 1941 veľmi mladý – ani nie dvadsaťsedemročný. Napriek tomu svojím talentom a tvorbou zanechal po sebe nezmazateľnú stopu. Širokej verejnosti, a to aj znalcom literatúry, sa však do povedomia dostáva až po roku 1990. Básnikov z okruhu katolíckej moderny, ku ktorým patril Pavol Ušák-Oliva, dovtedajší režim umelo vytláčal z oficiálnej literatúry a kultúry. 

     Ako Pavol Ušák sa narodil v Kátlovciach pri Trnave 16. novembra 1914, kde vychodil ľudovú školu. V rokoch 1926 – 1934 študoval na Štátnom reálnom gymnáziu J. Hollého v Trnave. Tu od roku 1934 začal študovať katolícku teológiu, ktorú ukončil v Spišskej Kapitule. 2. februára 1939 ho vysvätili za kňaza, avšak už v mladom veku ochorel na tuberkulózu, a tak iba pol roka bol kaplánom vo Veličnej na Orave. Zvyšok svojho mladého života musel stráviť v sanatóriách v Bratislave, Martine a v Tatranskej Kvetnici. 

     Jeho dielo, svojím rozsahom nie veľké, je však o to pozoruhodnejšie.

     Literárne začal tvoriť v Trnave, kde jeho básnické začiatky usmerňoval Rudolf Dilong, ktorého navštevoval ako klerik vo františkánskom kláštore v Trnave. Dilong síce inšpiroval Olivu básnicky, nie však ideovo. Pre Olivu sa stal určujúcim princíp spirituálnosti, nie senzuálnosti, ako sa to vyčítalo Dilongovi a Hlbinovi. Kritika ho označuje za jedného z najtalentovanejších autorov katolíckej moderny. Nazývali ho aj slovenským Wolkrom, možno aj kvôli tragickej podobnosti krátkeho života. 

     Prvé verše publikoval Oliva v časopisoch Prameň, Saleziánske zvesti, Kultúra, Svojeť a Elán. Ako sám napísal: „Neprichádzame ako nová generácia. Sme ako mladé výhonky, ktoré zajtra zdužejú, aby ich povíchrica nesklátila a nezlomila. Chceme vrásť do nášho literárneho dejstvovania všetci a silne“.

     Známa je jeho bibliofília Čierne kvietie (1934), ktorej básne sú poznačené kraskovským smútkom, samotou, nocou. Už v týchto literárnych začiatkoch sa objavujú základné znaky Olivovej poetiky: protikladné videnie ako znak jednoty všetkého, najmä protiklad svetla a tmy; bielej a čiernej farby.

     Počas jeho života mu vyšla jediná básnická zbierka Oblaky (1939), ktorá vznikla počas jeho štúdií v Spišskej Kapitule. Jeho poézia je charakteristická modernými básnickými postupmi, pôsobivou obraznosťou, spontánnosťou a mysticizmom. Napriek iracionalite však nebadať u Olivu odklon od života, všetko snové či sakrálne vychádza zo svojho hmotného základu. V zbierke dominujú motívy z prírody (oblaky, kvety, vtáci), obraz Madony, Krista, vlasti, poézie, detstva, bolesti a smrti. Medzi charakteristické znaky Olivovho debutu patrí poetistická hravosť a snovosť, jemnosť, lyrizmus. Z jeho básní vyznieva smútok, neistota, predtucha smrti, vyrovnáva sa v nich s vlastným osudom, s túžbou žiť, naplniť sny a túžby, iné sú zasa venované otázkam náboženskej viery. 

      Talentovaný básnik zomrel vo veku necelých 27 rokov. Choroba zvíťazila nad duchom a zlomila kvet. 

     Básnik Pavol Ušák-Oliva je pochovaný v Poprade – Veľkej. Jeho želaním bolo totiž odpočívať pod Tatrami. Ako napísal Janko Silan vo svojej básni Za P. U. Olivom, „na pohrebe plakali aj nebesá. To nebol dážď, to boli slzy Tvojich oblakov...“

     Olivovým rodiskom sú však Kátlovce a rodným krajom Trnava. Tam dodnes žijú jeho príbuzní, jeho rodina. Kátlovčania si veľmi vážia svojho rodáka a zachovávajú spomienku na mladého kňaza – básnika. Rodná obec mu v roku 1991 dala postaviť pamätník pred kostolom. Literárno-duchovný odkaz nesie aj literárna súťaž v prednese poézie a prózy Kátlovce Paľa Ušáka Olivu, ktorá sa koná v obci každoročne od roku1992. V Poprade je po ňom pomenované cirkevné gymnázium. V roku 2014 - pri príležitosti stého výročia narodenia básnika - mu Trnavský samosprávny kraj udelil titul Čestný občan Trnavského samosprávneho kraja in memoriam. Ocenenie prevzala jeho sestra pani Kostolanská.

    Ďalšia Ušákova tvorba vychádzala knižne až po jeho smrti. Janko Silan a Mikuláš Šprinc v roku 1942 zostavili a vytvorili vzácnu knihu spomienok Tak umieral básnik Paľo Oliva. Obsahuje nezverejnené básne a spomienky jeho priateľov - súputníkov. A pri príležitosti 50. výročia úmrtia Pavla Ušáka-Olivu vydalo vydavateľstvo Slovenský spisovateľ v roku 1991 výber básnikovej tvorby s názvom Bozk pozná smútok úst. 

     PhDr. Jozef Šimončič, CSc. v Katolíckych novinách v roku 1991 píše: “Paľo Ušák-Oliva mal v sebe niečo zo svätého Františka z Assisi. Patril k šľachticom duše. Talent a nadanie básnika, ktoré dostal mierou vrchovatou, nezakopal, ale využil a rozmnožil ako kňaz. Jeho duša prekypovala poéziou mariánskou a krehkou, bolestnou a dôverujúcou...Táto nesmierne citlivá duša, uväznená v tuberkulóznom tele, zostane drahocennou krvou slovenskej poézie. A za oblačnú a nadoblačnú krásu jej veršov je málo zostať len vďačným.“ 

     Dielo Pavla Ušáka-Olivu je nadčasové a má čo povedať aj súčasným milovníkom poézie. Jeho básne sú výpoveďou človeka, ktorý v mladom veku bojuje nerovný duel so smrťou. Práve táto skutočnosť zrejme obohatila modernú literatúru o nový rozmer lyrickej kvality.   


Literatúra:  

CABADAJ, P., 2004. Básnik oblakov. In: Knižnica. Roč. 5., č. 10, s. 489-491.

LAUČEK, A., 2003. Katolícka moderna. Ružomberok : Katolícka univerzita, s. 61-68.

ISBN 80-89039-26-X.

PAŠTEKA, J., 2004. Tvár a tvorba slovenskej katolíckej moderny. Bratislava : Lúč. s. 223-228. ISBN 80-7114-370-7

HAMADA, M., 2008. Poézia slovenskej katolíckej moderny. Bratislava : Kalligram. 680 s. ISBN 978-80-8101-125-2

SILAN, J.,1942. Tak umieral básnik Paľo Oliva. Trnava : František Urbánek a spol. 94 s.

Osobnosť mesiaca Február 2021

Nebyla, Dušan

11. február 1946 Pezinok - 27. júl 2008 Trnava

Významný predstaviteľ baletného umenia, propagátor baletu a tanca a jeho výuky. Natrvalo sa zapísal do dejín mesta Trnavy založením základnej umeleckej školy a konzervatória, ktorými rozšíril ponuku výučby v centre regiónu v špecifickom odvetví - balet a tanec.

Už ako desaťročný začal v Trnave navštevovať baletnú školu (1956 - 60), ktorú viedol Z. Hanzlovský st. Pokračoval na konzervatóriu v Bratislave, v rokoch 1960 – 1962 bol žiakom prof. M. Panovej.

V sezóne 1962 -1963 pôsobil ako člen Baletu Štátneho divadla v Košiciach, od roku 1963 bol sólistom Baletu SND v Bratislave, až do roku 1991 (r. 1964-66 sólista tanečnej skupiny VUS-u, kde účinkoval počas 2-ročnej základnej vojenskej služby).

Patril medzi charakterových tanečníkov s dobrou tanečnou technikou. V SND naštudoval množstvo významných úloh: Šaša, Rotbarta v Labuťom jazere, doštudoval úlohy v Skrinke hračiek a Slovanských tancoch, sólo (Tanečná suita), Chuligán (Dievča a chuligán), Merkucio, Romeo, Kapulet (Romeo a Júlia 1968,1976,1988), Nur Ali (Bachčisarajská fontána), Karen (Gajané), sólové party v baletoch Ej, husári, Preludio Eroica a Balada o strome, Hilarion (Giselle), Barmalej (Doktor Jajbolí), Alan (Márna opatrnosť), Maur (Petruška), Crasus (Spartakus), sólové party Zaklínadlá, Legenda o láske, Márnotratný syn, Metamorfózy, Vojak a matka, Lienko Mariánko (Narodil sa chrobáčik), sólové party Mahlerov večer, Jago (Othello), Alfréd (Netopier), Briaxis (Dafnis a Chloe), Pasák (Zázračný mandarín), Mefisto (Faust a Margaréta) a veľa ďalších sólových kreácií v baletoch a operách.

Počas svojho pôsobenia pracoval s takými tanečnými pedagógmi ako sú F.M. Jelanjan, B. Bregvadze, N.P. Černičkin, J. Cech, M. Kůra, K. Tóth a ďalší. Spolupracoval s renomovanými choreografmi a režisérmi. Zúčastnil sa viacerých medzinárodných stáží doma i v zahraničí. Počas svojej umeleckej činnosti sa pedagogicky venoval mladým tanečníkom a pomáhal im vypracovávať tanečné party ako korepetítor SND. Bol viackrát odmenený Slovenským literárnym fondom pre činnosť film a divadlo prémiami za tanečné kreácie Romea (Romeo a Júlia, 1977), Jaga (Othello, 1987), Alfreda (Netopier, 1987). Účinkoval na mnohých divadelných scénach doma i v zahraničí.

Po skončení tanečnej kariéry sa vrátil do Trnavy. V rokoch 1991 - 1993 vyučoval na ZUŠ v Trnave, 1.septembra 1993 zakladá a stáva sa riaditeľom Štúdia baletu a súčasného scénického tanca Dušana Nebylu v Trnave. Od roku 1996 spolupracoval ako choreograf s Trnavským divadlom. V roku 1998 mu Literárny fond - výbor Sekcie pre tvorivú činnosť udelil prémiu v oblasti divadelnej tvorby za rok 1997 za choreografiu baletu „Luskáčik“.

V roku 2001 sa stal zriaďovateľom a riaditeľom Súkromnej ZUŠ pri Štúdiu baletu Dušana Nebylu. Zároveň začal spolupracovať so štátnou školskou inšpekciou ako prizvaný odborník pre tanečný odbor ZUŠ v Trnavskom kraji. Pre divadlo v Trnave vytvoril viaceré choreografie: Valčík pre popolušku, Robinson hľadá loď, ktorá stroskotá, Luskáčik, Šťastný princ, Návštevné hodiny, Malá morská víla, Padá lístie, padajú jabĺčka, Bellarosa, Madam Bovary, Chudoba cti netratí. Vo všetkých predstaveniach účinkovali žiaci školy. V školskom roku 2004/2005 zriadil Súkromné tanečné konzervatórium Dušana Nebylu v Trnave, zaradené do siete škôl a školských zariadení Ministerstva školstva Slovenskej republiky. Ide o osemročné denné štúdium ukončené maturitou a absolutóriom. Stal sa zriaďovateľom a umeleckým riaditeľom obidvoch škôl.

V roku 2004 absolvoval dvojročnú funkčnú prípravu pre vedúcich pracovníkov v školstve na Metodicko-pedagogickom centre v Bratislave projektom „Súkromné tanečné konzervatórium Dušana Nebylu v Trnave“.

V roku 2007 mu bolo udelené ocenenie mesta Trnava – Uznanie za zásluhy o rozvoj a reprezentáciu mesta Trnava – za osobný prínos v rozvoji umeleckého vzdelávania v Trnave. V tom istom roku mu predseda Trnavského samosprávneho kraja udelil Medailu za zásluhy pri rozvoji baletného umenia v regióne.

Baletný majster Dušan Nebyla zomrel predčasne - 27. júla 2008 v Trnave, kde je aj pochovaný.

Podpredseda vlády a minister školstva SR Ján Mikolaj mu v roku 2009 udelil Veľkú medailu sv. Gorazda in memoriam za celoživotnú pedagogickú prácu a osobitný prínos v rozvoji umeleckého vzdelávania.

Zdroj: https://www.stkdn.sk/dusan-nebyla/

Osobnosť mesiaca Január 2021

Válek, Miroslav

17. júl 1927 Trnava – 27. január 1991 Bratislava

Jednou z najvýznamnejších postáv našej literárnej histórie je významný slovenský básnik Miroslav Válek. Jeho meno je nerozlučne späté s Trnavou, s naším mestom. Tu sa narodil, chodil do základnej a strednej školy, tu sa formovali jeho základné životné postoje. V roku 1947 maturoval na obchodnej akadémii, potom sa zapísal na Vysokú obchodnú školu v Bratislave, no štúdium nedokončil. Od roku 1949 pracoval v redakciách viacerých neliterárnych časopisov. Koncom 50. rokov sa stal redaktorom a v rokoch 1962 – 1966 šéfredaktorom literárneho mesačníka Mladá tvorba, ktorý zohral po roku 1956, po páde kultu osobnosti, dôležitú úlohu vo vývine slovenskej kultúry. Sústreďovali sa okolo neho mladí literáti, výtvarníci a dramatici, čerpajúci zo slovenského nadrealizmu a medzivojnových avantgárd.

V rokoch 1966 – 1967 Válek spoluzakladal a bol prvým šéfredaktorom literárneho časopisu Romboid a v roku 1968 sa spolupodieľal na obnovení Nového slova. V rokoch 1967 – 1968 zastával funkciu predsedu Zväzu slovenských spisovateľov. Po vzniku federatívneho usporiadania ČSSR od 1. januára 1969 sa stal ministrom kultúry v slovenskej vláde a zároveň členom predsedníctva ÚV KSS. Z týchto vysokých politických funkcii odišiel až v roku 1988 a potom krátko (do konca novembra 1989) pôsobil ako predseda Zväzu československých spisovateľov v Prahe. Zomrel 27. januára 1991 v Bratislave vo veku 63 rokov.

Válkove publikačné začiatky spadajú do rokov bezprostredne po druhej svetovej vojne (1946 – 1947), keď v trnavskom mesačníku Plameň uverejnil rad lyrických básní. Už tieto prezrádzali nesporný talent mladého autora. Následne sa literárne odmlčal - nemienil sa konjunkturálne prispôsobovať požiadavkám tzv. socialistického realizmu, preto jeho debut plný básní s ľúbostnou tematikou Dotyky vychádza až v roku 1959. Z tejto zbierky pochádzajú aj básne Po písmenku, Smutná jarná električka, ktoré sa stali masovo známymi po ich zhudobnení najznámejšími slovenskými hudobníkmi. Válkove Dotyky ovplyvnili a stáli za „citovou výchovou“ niekoľkých generácií čitateľov. Následne vydáva Príťažlivosť (1961) s najznámejšou básňou Domov sú ruky na ktorých smieš plakať, Nepokoj (1963), Milovanie v husej koži (1965). Tieto štyri knihy z rokov 1959 – 1965 tvoria nepochybné jadro Válkovej básnickej kreativity.

Všetky Válkove básne sú odrazom jeho ľudskej a osobnej skúsenosti. Prekračujú úzku plochu intímno-lyrickej výpovede a presúvajú sa do priestoru dramaticko-epického rozprávania, pričom čitateľ prijíma báseň ako nezjednodušený obraz sveta i ako pravdivé svedectvo o rozporuplnej dobe, ktorá obklopuje nielen básnika, ale aj čitateľa. Válek je často cynickým pozorovateľom a nihilistom, pre ktorého je aj inými básnikmi ospevovaná „luna“ iba „nula na oblohe“.

„Nič neviem nič som nepoznal

nikto ma nemal rád a nik mi neublížil.

Život mi málo málo dal

Ja som aj s málom vyžil.“


Literárna kritika však tvrdí, že Válkov smútok je očisťujúci “život zobral, ale najprv musel dať“.

Na konci 60. rokov sa Válek dostáva do vysokej politiky. Nasledujúce dve desaťročia neboli šťastným obdobím pre jeho básnickú tvorivosť. Až po dlhej odmlke vydal roku 1976 básnickú skladbu Slovo, v ktorej vyjadril oddanosť komunistickej ideológii. Zbierkou Z vody sa v roku 1977 vrátil k svojej expresívnej ľúbostnej lyrike. Výber z jeho publicistickej činnosti, zameranej na problémy literatúry, vyšli knižne pod názvom O literatúre a kultúre (1979).

Válek je aj tvorcom poézie pre deti. Napísal zbierky Kúzla pod stolom (1959), Veľká cestovná horúčka pre malých cestovateľov (1964), Do Tramtárie (1970) a dve leporelá. Jeho básne sú plné uvoľnenej hravosti, jazykovej i motivickej, detskému vnímaniu prirodzenej alogickosti, produkujúcej humor, ktorý miestami prechádza do polohy jemnej irónie.

Popri vlastnej tvorbe sa venoval aj prekladaniu svetovej poézie (Nezval, Voznesenskij, Verlaine, Rilke, Fetlinghetii, Corso a iní).

Keď sa Válka pýtali, či je rád, keď sa páčia jeho verše, odpovedal, že je „radšej, keď znepokojujú. Podľa neho „poézia má skôr narúšať vedomie súčasného človeka, neponechávať mu falošné ilúzie, poskytovať mu poznanie, aj keď obmedzené a neúplné. Poézia je jednou z krutých vecí dvadsiateho storočia a ak je poézia narkotikom, nie je to rozhodne morfium.“ Pozitívny zmysel slova – umenia videl v tom, „aby pomáhalo človeku uvedomiť si svoje miesto vo svete, aby mu pomáhalo uvedomiť si pravý stav vecí a možno aj zaujať postoj k nemu.“

A to je možno najdôležitejší odkaz básnika uznávaného kritikmi a obľúbeného dospelými aj detskými čitateľmi, na druhej strane aj politika, ktorý takmer plných dvadsať rokov viedol slovenskú kultúru počas komunistickej normalizácie.

V Trnave, v budove Strednej priemyselnej školy dopravnej, je umiestnená pamätná tabuľa venovaná jeho štúdiu na vtedajšej Obchodnej akadémii.


Zdroj:  Miroslav Válek: Milovanie v husej koži, vydavateľstvo SSS, Bratislava 2001

           Miroslav Válek: Básnické dielo, Kalligram, Bratislava 2005

           https://www.osobnosti.sk/osobnost/miroslav-valek-1328

Osobnosť mesiaca Január 2021

Banič, Štefan

23. november 1870 Neštich, dnes časť Smoleníc – 2. január 1941 Neštich, dnes časť Smoleníc

    Štefan Banič sa narodil 23. novembra 1870 v Neštichu (dnes Smolenice) pri Trnave v rodine malého roľníka. Po absolvovaní základnej školy v rodisku pracoval ako poľnohospodársky robotník na Pálfyho majetkoch, neskôr sa vyučil za murára a pracoval na stavbe Smolenického zámku. Bieda ho vyhnala v roku 1907 do USA, kde sa zamestnal na farmách a v baniach. Nakoniec sa usadil v meste Greenville v Pennsylvánii, kde pracoval v strojárskom závode.

V tom čase Spojené štáty i celý svet vzrušovali lety prvých lietadiel, najmä bratov Wrightovcov a Banič patril medzi ich veľkých obdivovateľov. Keď sa v roku 1912 stal svedkom tragickej leteckej nehody, otriasla ním natoľko, že začal rozmýšľať nad padákovou konštrukciou pre letcov. O rok neskôr, v roku 1913, predložil americkým úradom na posúdenie v prototype návrh padákovej konštrukcie.

    3. júna 1914 Banič padák osobne otestoval pred zástupcami Patentového úradu a letectva USA zoskokom zo strechy 15-poschodovej budovy vo Washingtone. Nasledovali postupné ďalšie a ďalšie zoskoky, aj z lietadla.

Dňa 25. augusta 1914 získal Štefan Banič od Amerického patentového úradu vo Washingtone na svoj padák patent. „Nech je známe, že ja Stephan Banič, pôvodom z Rakúsko-uhorského cisárstva, usadený v Greenville, okres Mercer, štát Pennsylvánia, vynašiel som isté nové účelné zlepšenie padákov, o čom podávam v nasledujúcom podrobné vysvelenie.“ Tak znie prvá veta Baničovho osvedčenia na americkej patentovej listine č. 1108484.

    Nasleduje podrobný opis konštrukcie nového padáka, funkcie jednotlivých častí, presné technické nákresy. Titulná strana patentovej listiny hovorí, že sa vyhovelo zákonným požiadavkám a že sa Štefanovi Baničovi a jeho dedičom priznáva oprávnenie na patentovanie vynálezu na obdobie sedemnástich rokov a že osobitné právo vyrábať, používať a predávať uvedený vynález prislúcha len USA.

    Keby sa nebola zachovala spomínaná americká patentová listina, sotva by dnes u nás niekto vedel, že tento skromný a jednoduchý slovenský človek zasiahol do dejín svetového letectva. Zachovali sa však len veľmi skromné materiály, navyše neúplné a často skreslené, ktoré by hodnoverne preukázali prínos a uplatnenie Baničovho padáka. A tak len z patentového spisu doloženého technickými výkresmi a opisom môžeme si o ňom urobiť aspoň približnú predstavu. Baničov padák sa pripevňoval okolo hrudníka a bol tzv. sklápacieho typu. Otváral sa pomocou zvláštneho zariadenia umiestneného v osi padáka. Dômyselne skonštruovaná sústava pružín a rebrových tyčiek, na ktorých spočívalo hrubé plátno, umožňovala regulovať nosnú plochu, a teda rýchlosť klesania a pristátie na vhodnom mieste. Podľa niektorých prameňov Banič skonštruoval padák za pomoci inžiniera Františka Jankoviča z Klčovian pri Trnave, ktorý vyštudoval v USA a ktorý ho dva razy podrobil skúške skokom z mrakodrapu a z lietadla z výšky 600 m. Patentový spis obsahuje presný opis konštrukcie a nákresovú dokumentáciu. Štefan Banič svoj patentovaný vynález predložil zástupcom letectva USA. Americká armáda ho síce odkúpila, ale do výstroje nezaviedla.

    Vynález padáka Baničovi nepriniesol bohatstvo, ani slávu. V roku 1920 sa vrátil späť na Slovensko, kde v rodnej obci žil v ústraní ako murársky majster. O niekoľko rokov sa jeho meno znovu spomínalo, keď s bratom Jánom a súrodencami Vajsáblovcami a Valovcami objavil roku 1930 podzemné krásy jaskyne Driny pri Smoleniciach. Zomrel 2. januára 1941 v Neštichu.

    Pri príležitosti stých narodenín odhalili Baničovi pred novou budovou letiska v Bratislave dôstojný pamätník (1970). V rodnej obci jeho pamiatku pripomína náhrobný kameň v tvare padáka, pamätná tabuľa na rodnom dome a v roku 2006 odhalená busta.  

Osobnosť mesiaca December 2020

Palárik, Ján

27. apríl 1822, Raková – 7. december 1870, Majcichov

    Hoci Ján Palárik pochádzal z chudobnej učiteľskej rodiny z Rakovej, získal kvalitné vzdelanie. Gymnaziálne štúdiá absolvoval v Žiline a v Kečkeméte, teológiu študoval v Ostrihome, v Bratislave a dokončil ju v Trnave. Práve štúdium v trnavskom seminári vplývalo na rozvoj jeho osobnosti a upevňovalo v ňom národné povedomie. Už v roku 1852 sa definitívne postavil za Štúrovu spisovnú slovenčinu a na bratislavskej schôdzi podporil Hattalovu gramatiku.

    Po vysviacke v Ostrihome 15. januára 1847 pôsobil ako kaplán v Starom Tekove, vo Vindšachte (dnes Štiavnické Bane) (1850 - 1852), v Banskej Štiavnici a v rokoch 1851 – 1862 na nemeckej fare v Budapešti. V rokoch 1850 – 1851 bol redaktorom časopisu Cyril a Method. Za presadzovanie ekumenizmu a demokratizačných reforiem v cirkvi na jeho stránkach bol potrestaný cirkevným väzením a preložením do Pešti. Pôsobenie v hlavnom meste Uhorska bolo teda trestom za jeho odpor proti cirkevnej hierarchii, ktorým vyjadroval túžbu po samostatnej národnej cirkevnej provincii so slovenským arcibiskupstvom v Nitre alebo v Trnave, no pobyt v Budapešti mladému Palárikovi umožnil získať väčšiu rozhľadenosť v politických i kultúrnych otázkach. Po príhovore grófky Heleny Esterházyovej sa mu podarilo vrátiť sa na Slovensko najskôr ako administrátor do Majcichova neďaleko Trnavy, o pol roka, 19. mája 1863, sa stal majcichovským farárom. Tu pôsobil do konca svojho života. Jedným z dôvodov, prečo grófka, príslušníčka rodu, ktorému až do roku 1817 Majcichov patril,  intervenovala v cirkevných kruhoch, boli Palárikove intelektuálne a jazykové schopnosti (plynule ovládal latinčinu, gréčtinu, maďarčinu, nemčinu, ruštinu, poľštinu a francúzštinu).

V Majcichove začal Palárik s organizovaním verejného a kultúrneho života.

    Už počas pobytu v Budapešti napísal svoje prvé významné dielo. Bola ním divadelná hra Inkognito (1858), ktorá vyšla v almanachu Concordia. Tu po prvý raz použil svoj pseudonym Beskydov, ktorý si zvolil podľa názvu pohoria Beskydy zo svojho rodného kraja.

O dva roky nato napísal hru Drotár, ktorú premiéroval ochotnícky súbor v rodnej Rakovej 11. apríla 1860.

Posledným dielom, napísaným v Budapešti, bola veselohra Zmierenie alebo Dobrodružstvo pri obžinkoch (1862). Premiéra tejto hry bola v septembri toho istého roka v Trnave.

    Už v tomto období sa dostal do povedomia ako významný autor divadelných hier a stal sa jedným zo zakladateľov modernej slovenskej drámy a priekopníkom divadla a divadelníctva na Slovensku.

    Literárne neupadol ani po príchode do Majcichova. Tu v roku 1864 dopísal svoju poslednú divadelnú hru, päťdejstvovú veršovanú historickú drámu inšpirovanú ruskými dejinami, Dimitrij Samozvanec. Jej premiéry sa nedožil - po vyše sto rokoch od Palárikovej smrti ju až v roku 1988 uviedlo Slovenské národné divadlo v Bratislave a v roku 2013 aj Divadlo Jána Palárika v Trnave, ktoré od roku 2002 nesie jeho meno.

    Popri týchto dielach písal aj menšie práce náboženského a vzdelávacieho charakteru, učebnice a literárne články a polemikami prispieval tiež do viacerých novín a časopisov.

Ján Palárik sa do povedomia zapísal aj svojou publicistickou a editorskou činnosťou. Ešte ako kaplán v Štiavnických Baniach začal s vydávaním periodika Cyrill a Method, „prvého Slovenského cirkevného časopisu pre Cirkev a školu“ a neskôr v Banskej Štiavnici začal vydávať ďalší časopis Listy pro výchovu, školu a literatúru.

    Ďalším periodikom boli Katolícke noviny pre dom a cirkev, vydávané v Budapešti. Spolu s priateľom, kňazom Jozefom Viktorínom vydával beletristický almanach Svornosť (1857), časopis pre literatúru a umenie Sokol (1861) a spolu s ním a ďalšími národovcami známe politické noviny Pešťbudínske vedomosti.

    Palárikovo meno sa často uvádza aj v súvislosti s organizovaním náboženského a kultúrneho života na Slovensku.

    Prvý raz sa organizačne prejavil ešte počas „kaplánčenia“ v Starom Tekove, kde založil spolok s veľavravným názvom Spolok striezlivosti a v roku 1854 spoluorganizoval národnú slávnosť pri odhalení pomníka básnika Jána Hollého na miestnom cintoríne v Dobrej Vode.

    Významnou mierou sa zapojil do príprav na založenie Matice slovenskej, stál pri zrode nábožensko-kultúrnej inštitúcie Spolok svätého Vojtecha (na prvom valnom zhromaždení 14. septembra 1870 bol zvolený do výboru Spolku ako hlavný účtovník) a novej politickej skupiny – Novej školy slovenskej (1868).

Venoval sa aj organizovaniu národného školstva a osvety.

    Vyčerpávajúca práca mu napokon podlomila zdravie a 7. decembra 1870 v Majcichove zomiera.

    Pôsobenie veľkého národovca a obľúbeného kňaza v tejto obci pripomína niekoľko pamiatok. Predovšetkým je to pamätná izba, zriadená pri príležitosti storočnice Palárikovho úmrtia, bronzová busta Jána Palárika, pamätná tabuľa, pamätník pri kostole a pomník na cintoríne. 

    Obce a mestá, v ktorých žil a pôsobil, založili v roku 2008 združenie Životnými cestami Jána Palárika, ktorého úlohou je pripomínať jeho odkaz súčasníkom.     V jeho rodisku – v Rakovej - sa od roku 1968 každoročne uskutočňuje súťažný festival ochotníckych divadelných súborov s názvom Palárikova Raková.


Zdroj: https://zlatyfond.sme.sk/autor/1/Jan-Palarik#ixzz6e9XdXoXI

Čavojský, Ladislav: O pôvodnosti Palárikovho dramatického diela. In: Slovenské divadlo, roč. 3, 1955, č. 3, s. 233 – 244.

Osobnosť mesiaca Október 2020

Fándly, Juraj

Narodil sa v remeselnícko-roľníckej rodine v Častej. Po otcovej smrti sa matka presťahovala do susednej dediny Ompitál (dnešné Doľany), kde malý Jurko navštevoval triviálnu školu. V roku 1771 začal študovať teológiu v Budíne a od r. 1773 pokračoval v seminári v Trnave.


Vysvätený za kňaza bol 15. februára 1777, jeho prvým kaplánskym pôsobiskom bola Sereď. Krátko pôsobil v Lukáčovciach pri Nitre a od jesene 1780 do januára 1807 bol farárom v Naháči (v Trnavskom okrese).


Už počas štúdií sa dostal do kontaktu s bernolákovskou mládežou študujúcou na generálnom seminári v Bratislave a prijal nový bernolákovský spisovný jazyk. Preto aj svoje prvé dielo „Dúverná zmlúva mezi mníchom a diáblom o prvních počátkoch, o starodávních, aj včúlajších premenách reholníckych“ vydal v novom pravopise. Podporil v ňom cirkevno-náboženské reformy a poučno zábavnou formou odôvodňoval zrušenie kontemplatívnych reholí.

Za svoje názory bol prenasledovaný cirkevnou vrchnosťou. Dokonca súd mu zakázal písať a v kláštore trnavských františkánov strávil dva týždne nápravného väzenia.

Celým svojím životom bol Fándly príkladom ideálneho osvietenského farára. Bol mimoriadne plodný ako spisovateľ a prakticky celú svoju tvorbu venoval povzneseniu obyčajných ľudí. Z najznámejších diel spomenieme Piľní domajší a poľní hospodár, Zelinkár, O úhoroch a včelách, Slovenský včelár a mnohé iné. Významne sa v nich zaslúžil o pozdvihnutie praktického poznania širokých vrstiev dedinského ľudu v hospodárskych otázkach. Zároveň v nich propagoval slovenčinu a poukazoval na jej pomer k ostatným slovanským jazykom.

Juraj Fándly sa významne presadzoval aj vo verejnom kultúrnom živote. V roku 1792 sa stal  zakladajúcim členom a tajomníkom Slovenského učeného tovarišstva v Trnave, ktorého cieľom bolo písať a vydávať knihy v novom jazyku a tiež združovať a podnecovať národné sebavedomie Slovákov, pestovať ich politickú kultúru a hospodársku aktivizáciu.

Fándlyho národno-buditeľské snahy sa organicky spájali s politickými a sociálnymi požiadavkami slovenského poddaného ľudu a remeselníctva. V súvislosti so zákonom z roku 1791 - 92 v prospech maďarčiny žiadal dokonca zavádzať do škôl slovenčinu ako vyučovací jazyk. Napísal:

„ O volakerý rok uvidí učený svet, že slovenský jazyk a jeho literárne pero vždy sa može iným rečám a umeňú pripodobniť jako s duchovnými tak i ze sveckými knihami“.

Napriek ťažkému položeniu slovenského národa i napriek svojmu ťažkému životnému údelu sa Fándly nikdy nevzdal názorov na zlepšenie postavenia poddaného ľudu v celom Uhorsku. Svoju vieru v slovenskú budúcnosť vyjadril slovami: „Pomyslite bratové, aký pošmúrny vek, aké blatisté stoleto prežili naši Slováci. Včil nám svitli osvícené časy, ked z rečú s písamámi, vydanýma knihami móžeme našu reč, náš národ, keď nie hneď k zlatému, ponajprv aspon k stríbernému veku povýšiť. „

V roku 1807 odchádza chorľavý Jur Fándly z vlastného rozhodnutia na odpočinok. Trávil ho v starorodičovskom dome v Doľanoch, kde zomrel 7. marca 1811.


 Dielo:

  • 789 – Dúverná zmlúva medzi mňíchom a diáblom o prvních počátkoch, o starodávních, aj včúlajších premenách reholňíckích, prvé dielo v bernolákovskej slovenčine
  • 1792 / 1800 – Piľní domajší a poľní hospodár
  • 1793 – Krátke dejiny slovenského národa (Compendiata historia gentis Slavae)
  • 1793 – Zeľinkár, dielo, ku ktorému napísal len predslov a zotriedil ho, obsah prevzal z diela Jána Tonsorisa Sana consilia medica, aneb Zdravá radda lékařská (1771)
  • 1795 / 1796 – Príhodné a svátečné kázňe
  • 1800 – O nemocách ai o viléčeňú nezdravéj rožnéj lichvi, vyšlo aj druhé vydanie v roku 1825
  • 1801 – O úhoroch ai včelách rozmlúváňí
  • 1802 – Slovenskí včelár
  • Vzdych a nárek (Gemitus et lamentatio), báseň
  • Prátelské porozumeňí (Amica cointelligentia), báseň



„ O volakerý rok uvidí učený svet, že slovenský jazyk a jeho literárne pero vždy sa može iným rečám a umeňú pripodobniť jako s duchovnými tak i ze sveckými knihami“.

Napriek ťažkému položeniu slovenského národa i napriek svojmu ťažkému životnému údelu sa Fándly nikdy nevzdal názorov na zlepšenie postavenia poddaného ľudu v celom Uhorsku. Svoju vieru v slovenskú budúcnosť vyjadril slovami: „Pomyslite bratové, aký pošmúrny vek, aké blatisté stoleto prežili naši Slováci. Včil nám svitli osvícené časy, ked z rečú s písamámi, vydanýma knihami móžeme našu reč, náš národ, keď nie hneď k zlatému, ponajprv aspon k stríbernému veku povýšiť. „




Osobnosť mesiaca September 2020

Hečko, Blahoslav

Narodil sa v roku 1915 v Suchej nad Parnou ako mladší brat Františka Hečka, neskoršieho autora Červeného vína. Vyštudoval učiteľský ústav a neskôr románsku filológiu na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave (1941- 43). V štúdiách neskôr pokračoval aj na univerzitách v Ríme a Neapole.

Pracoval ako literárny redaktor Československého rozhlasu, redaktor časopisu Slovensko aj ako riaditeľ Slovenského divadelného a literárneho zastupiteľstva. Tu vytvoril prekladateľskú redakciu divadelných hier, ktorá zásobovala profesionálne aj ochotnícke divadlá kvalitnými divadelnými textami na vysokej úrovni. Neskôr pôsobil ako redaktor Revue svetovej literatúry a vydavateľstva Slovenský spisovateľ.

Hečko patrí medzi najvýznamnejších slovenských prekladateľov z románskych literatúr. Preložil desiatky básnických, prozaických a dramatických diel (spolu vyše 300 titulov), najmä z talianskej a francúzskej umeleckej spisby, napr. Boccacciove Príbehy z Decameronu, Moraviove Nové rímske poviedky, Balzacove Rozmarné poviedky, Chevalierovo Zvonodrozdovo. Slávnemu dramatikovi Carlovi Goldonimu venoval okrem znamenitých prekladov jeho diel aj niekoľko štúdií. Preložil 27 jeho komédií, medzi nimi Mirandolínu, Sluhu dvoch pánov, Klamára a ďalšie. Sporadicky prekladal aj z češtiny, ruštiny a rumunčiny. Popri samotnom preklade sa venoval aj teórii tejto disciplíny a svoje poznatky zhrnul v rozsiahlej esejistickej práci Dobrodružstvo prekladu (1991) a vo frazeologickom dvanásťjazyčnom slovníku Nehádžte perly sviniam (1994).

Blahoslav Hečko ako hádam najplodnejší a iste aj najoriginálnejší prekladateľ bol literárnou obcou veľmi uznávaný. Nielen tým, že analýzou vrcholných diel svetovej literatúry a skúmaním možností ich prekladu do slovenčiny dokázal suverenitu a vyspelosť slovenského jazyka, jeho lexikálnu a metaforickú bohatosť, ale rovnako aj ako skvelý rozprávač - najmä keď začal hovoriť o svojom detstve a mladosti v rodnom Vlčindole, spomínať na svoju mamenku, tatenkove pohľadnice z frontov prvej svetovej vojny, na udalosti, ktoré takým fenomenálnym spôsobom oživil aj jeho brat František v románe Červené víno.

Za vynikajúce prekladateľské výsledky ho mnohokrát ocenili doma a v zahraničí. Prezident republiky mu udelil Pribinov kríž I. triedy (1997). Medzi oceneniami, ktoré si najviac vážil, bola Národná cena za preklad Premio Nazionale per la Traduzione, ktorú mu udelil prezident Talianskej republiky v roku 1997 za preklady talianskych literárnych diel do slovenčiny. Patril medzi vzácne výnimky prekladateľov, ktorí dostali titul zaslúžilého umelca (1981) a ceny mu udelili takmer všetky kamenné vydavateľstvá pred rokom 1989.

Zdroj: https://www.litcentrum.sk/autor/blahoslav-hecko

Osobnosť mesiaca August 2020

Dilong, Rudolf

1. august 1905 Trstená – 7. apríl 1986 Pittsburgh (USA)

Rudolf Dilong ako básnik všetko, čo zažil, vložil do svojich diel. Narodil sa v Trstenej na Orave, kde navštevoval základnú školu a gymnázium. Ako sám neskôr píše vo svojich básňach, detstvo bolo trpké, po strate matky bez lásky: „Detstvo je raj, ale ja som ochutnal horké detstvo...“ Malý Dilong preto uniká do samoty, do prírody, sníva. Otec, ktorý sa druhýkrát oženil, ho poslal po maturite do Trnavy k františkánom. Dilong pôsobil v kláštoroch v Kremnici, Hlohovci, Malackách a Žiline a po absolvovaní štúdia katolíckej teológie (1929) bol v Nitre vysvätený za kňaza. Niekoľko rokov pôsobil ako stredoškolský profesor náboženstva, po vypuknutí 2. svetovej vojny narukoval ako vojenský kňaz do slovenskej armády, s ktorou sa dostal na východný front.

Tragicky prežíval smrť milovanej sestričky, Dilong o sebe píše, že preto sa stal básnikom, že “ja nechcel som o nej napísať báseň, chcel som sa s ňou rozprávať akýmsi plačom...aby si to prečítala vysoko z neba..“ Na jej pamiatku napísal zbierku Hanička (1942).

V júli 1945 odišiel do emigrácie, najskôr do Ríma, neskôr odišiel do Argentíny, kde najprv pôsobil ako kňaz slovenských vysťahovalcov vo františkánskom kláštore v Buenos Aires, potom v kláštore poľských františkánov Pablo P. Odesta. Zároveň redigoval periodikum Slovenské zvesti. Od 1965 žil v kláštore v Pittsburghu, kde sa okrem iného venoval redigovaniu časopisu Listy sv. Františka. Pracoval aj ako funkcionár Svetového kongresu Slovákov. Zomrel v Pittsburgu v USA 7. apríla 1986. Pochovali ho na pôde františkánskeho kláštora Sedembolestnej Panny Márie vo Valparaise, v štáte Indiana (USA).

Dilong patrí medzi popredných a mimoriadne plodných predstaviteľov slovenskej katolíckej moderny. Jeho tvorba zahŕňa viac ako sto básnických zbierok, pritom sme o tomto „básnikovi vo františkánskej kutni“ dlho nevedeli. Počas života dostal niekoľko prívlastkov – „básnik uštipnutý slobodou“, „tajomný mních“, „utajený oravský básnik“. Na jednej strane bol pokorným mníchom, na druhej vášnivým vitalistom, ktorý provokoval svoje okolie (zo vzťahu s Valériou Reiszovou z Malaciek sa mu narodila v roku 1942 dcéra Dagmar).

Do literatúry vstúpil ako spoluzakladateľ časopisu Postup, okolo ktorého sa združila už predtým založená rovnomenná skupina mladých básnikov, prozaikov a kritikov. V prvých troch básnických zbierkach Budúci ľudia, Slávne na holiach, Dýchajte lazy! oslavuje prírodu, krásu kraja, pôvab dediny. V zbierkach Helena nosí ľaliu a Mladý svadobník možno identifikovať vplyvy českého poetizmu. Jeho tvorba mala spirituálny meditatívny charakter, pričom za jej vrchol je považovaná kniha Ja, svätý František. V tridsiatych a začiatkom štyridsiatych rokov prijímal podnety rôznych básnických prúdov, najmä poetizmu a nadrealizmu (Mesto s Ružou). Neskôr, zasiahnutý vojnovými hrôzami, sa Dilong vo svojich zbierkach utiekal k témam detstva a rodnej Oravy, ktoré vnímal ako istotu vo vojnových časoch (zbierka Konvália, Nevolaj, nevolaj a iné), ale v básňach nachádzame aj smútok a bolesť nad stratou ľudských životov. Básnická úroveň jeho tvorby kolísala a menej hodnotnú časť jeho tvorby predstavuje príležitostná a oslavná poézia (Roky pod slnkom), ako aj poézia s agitačnými veršami podporujúcimi totalitnú ideológiu Slovenskej republiky (Gardisti na stráž!, Vojna).

V exilovom období vydal Dilong viac ako 70 básnických zbierok, svoj celoživotný žiaľ za domovinou kompenzoval množstvom práce na všetkých úsekoch literárneho, kultúrneho a spoločenského života. Literárna kritika mu niekedy vyčíta grafomanstvo a nedostatok schopnosti selektovať z vlastnej produkcie. 

V druhej polovici štyridsiatych rokov vydal časopisecky prvú verziu utopistického románu Agónia veku o tretej svetovej vojne, ale prejavil sa aj satiricky (Súdení, Dávaj, dávaj! a ako spoluautor v zbierke Kumssty..). Potom publikoval až v Argentíne (Vlasť volá, Balady, Listy z emigrácie, Diaľky a pieseň). V päťdesiatych rokoch je jeho tvorba predovšetkým autobiografická (romány Bez matky, Cesty vyhnanca, Pieseň lásky) a vydáva viacero zbierok poézie (Na vrchu nádeje, Za svetlom, V záblesku vekov..). Revolučné udalosti v Argentíne stvárnil v zbierke Stopy v ohni. 

V šesťdesiatych rokoch je menej produktívny, v jeho tvorbe sa vystupňuje náboženská tematika (zbierka Dotyk s večnosťou, Brehy slobody (k svojej šesťdesiatke), Na hrudách času, Pod krížom, Minúty Zeme. V roku 1963 – v jubilejnom cyrilo-metodskom roku napísal drámu Gorazd.

V sedemdesiatych rokoch napísal tri desiatky diel – básnické zbierky a lyrickú prózu, v ktorých sa spája náboženská meditatívnosť s lyrickou imaginatívnosťou (Kde holub doletí, Matka celá krásna, Rodisko, Hladký vetrík, Švih, Chodníky, Srdce nás bije, Dom na bývanie, Vidím otvorené nebo, Krok čo krok, Notes na prechádzky.. a knihy lyrických próz). V osemdesiatych rokoch je Dilongova tvorba ešte viac lyrická a meditatívna (zbierky Milovaní, Letieť a doletieť, Múdra panna, Božia amazonka, S fakľou v ruke, Milovať do konca, Nebo nehasne...).

Slovensko znovuobjavuje Dilonga až po roku 1989, v roku 1992 vyšiel výber z jeho exilovej tvorby Ja, Rudolf Dilong, trubadúr.

Aj keď Dilong zo Slovenska odišiel, dušou na ňom natrvalo ostal, čo dokazujú všetky jeho exilové zbierky. Smútok za domovom je v nich neustále prítomný. Odchod zo Slovenska pre neho natrvalo znamenal „vyhnanie z raja“. V Pokore vína Dilong o sebe napísal: „Nezviklaný šľahaním vetrov, ťažké kroky poznám ako žalmy spamäti, ako okružiny chleba. Len raz som žil, len jeden život som mal. Ďakujem mu, že som bol Slovákom. A necháš mi Bože, v tichej modlitbe rieky dar domoviny, ako v nej tečiem celým srdcom.“ V súkromných listoch, ktoré posielal svojej dcére Dagmar objasňuje svoj postoj nielen k rodine, ktorú opustil „ „Som dobrodruh, ktorý utiekol pred zodpovednosťou, ušiel smelo s nerozvážnym sebavedomím, odpútal sa od dvoch bytostí, hľadal nezávislosť a žiadalo sa mu vyskúšať svoje sily na slobode?... Nie, ja som len nemohol zniesť pád Slovenska a povojnové besnenie“ a zároveň objasňuje aj svoj vzťah k samostatnému štátu „..kto Ti povedal, že my chceme to isté, čo bolo v rokoch 1939 – 45? Nie za to bojujeme, aby prišiel „takzvaný slov. štát znova, zasa s kňazom prezidentom a s „klérofašistickou vládou“ pod ochranou znova nejakého nacistického Nemecka. My sme v boji za štát, ako sú všetky slobodné štáty sveta.“

Na Slovensko sa vrátil Dilong z emigrácie iba raz – v roku 1969, aj to bol vypočúvaný Štátnou bezpečnosťou. Život dožil v USA. Svojou bohatou tvorbou sa natrvalo zapísal do slovenskej literatúry ako moderný básnik, ktorý ani v poézii nezatajoval svoj františkánsky rehoľný habit a zároveň mu kňazské rúcho nebránilo v tom istom okamihu vnímať svet v jeho plnej farebnosti a kráse.

Zdroj: Štefan Moravčík: Básnik uštipnutý slobodou. In: Slovenské pohľady 7- 8, 2001, roč. IV. Vydala: Matica slovenská a Neografia, a.s. Martin

Osobnosť mesiaca Júl 2020

Stacho, Ján MUDr.

    Ján Stacho sa narodil 1. januára 1936 v Trnave, tu chodil do základnej aj strednej školy. Vysokoškolské vzdelanie ukončil na Lekárskej fakulte UK v Bratislave (1960). Ako lekár pôsobil v Rožňavskom Bystrom a v Šenkviciach, v rokoch 1964 – 1969 pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ, krátky čas pôsobil ako československý kultúrny atašé v Indii. V období 1970 – 1973 bol šéfredaktorom Revue svetovej literatúry. Od roku 1973, keď utrpel ťažké zranenie pri autonehode, bol na invalidnom dôchodku, neskôr po úraze ostal doživotne pripútaný na lôžko. Zomrel 15. júla 1995 v Bratislave.

Patrí k najprofilovanejším a najsuverénnejším reprezentantom nového pohybu v slovenskej poézii šesťdesiatych rokov 20. storočia. Bol vedúcou osobnosťou trnavskej skupiny básnikov - konkretistov. Vytvoril dielo, ktoré možno v istom zmysle považovať za symptomatické pre túto generačnú iniciatívu. Do dominantnej úlohy vyzdvihol jazyk, s ktorým sa virtuózne pohráva. Jeho báseň sa skladá zo zreteľných obrazov, metafor, do poézie vnáša nové senzibilné videnie sveta, ktoré prevrstvuje drsnosťou i cynizmom. Prostredníctvom jazyka a motívov ako žena a muž, láska a bolesť, samota a viera, krutosť a čistota, detstvo a domov, choroby a hrôzy, smrť a život sa usiluje vyťažiť nové vnímanie, pociťovanie a videnie. Jeho poetika je založená najmä na preexponovanej zmyslovosti a výraznej erotike. Zároveň jeho skepsa, smútok, zúfalstvo, ale aj viera v život, najmä po tragickej autonehode, v sebe nesú humanistické posolstvo.

    Knižne debutoval ešte v rokoch vysokoškolských štúdií rozsiahlejšou básnickou kompozíciou pre deti Čokoládová rozprávka (1959). Už táto knižka signalizovala, že do slovenskej literatúry vstupuje básnik s osobitým videním sveta i svojráznou metaforikou. Toto očakávanie potvrdil básnický debut pre dospelých Svadobná cesta (1961), zbierka, ktorá výrazne ovplyvnila ďalší vývin slovenskej poézie. Vyznačuje sa presilou senzuálnosti a maximálnym využitím metafory. V línii tejto poetiky je napísaná aj druhá básnická zbierka Dvojramenné čisté telo (1964). Básnik ju zostavil zo širšie komponovaných básnických celkov, ktorým nechýba epický rozmer. V zbierkach Zážehy (1967) a Apokryfy (1969) ešte viac umocnil expresívnosť a provokatívnu zmyselnosť, ale i grotesknosť a sarkazmus.

    Po ťažkej autohavárii a následnom úraze, ktorý ho odsúdil na invalidné lôžko, po desaťročí vydáva básnickú zbierku Z prežitého dňa (1978). Vo veršoch sa vyznáva zo svojich pocitov v novej životnej situácii:

„Býval to čestný básnik na paripe. Z koňa však spadol, zostala len česť. Dnes zimný mrazík do skla okien rýpe. A kto sa bude na paripe niesť?

Snáď jeho láska. Tej však stále nieto. A on tak vrúcne túži po žene! Keď príde ona, vráti sa s ňou leto. Tá túžba, tá ho k smrti doženie!“

    Mení sa jeho poetický princíp v oblasti výrazových prostriedkov a básnického tvarovania. Metafora stráca dominantné postavenie, je zriedkavejšia, ale účinnejšia. Nadobúda vecný charakter a priamu komunikatívnosť. Do popredia vystupuje život, ktorý mu je z lôžka vzdialený a nedostupný, napriek tomu sa snaží o ľudské šťastie a vrúcnosť citu. Je to pohľad na svet a subjektívna výpoveď človeka, ktorý si nástojčivo uvedomuje blízku prítomnosť smrti a snaží sa o uchovanie vlastnej dôstojnosti. Voľný verš ustúpil viazanému a svoje miesto v jeho tvorbe nachádza aj sonet. Spôsobom, ako ich autor zachytil vo svojej poézii, sa radí k popredným osobnostiam slovenskej literatúry.

    Výbery z poézie Jána Stachu vyšli v súboroch Čítanie z prachu (1970) a Básne (1977).

    Napísal tri televízne hry: Opičie kráľovstvo (1972), O hladnom šakalovi (1973)Hadí princ (1981).

    Ján Stacho bol aj výrazným prekladateľom modernej európskej poézie. Knižne pripravil básnické výbery: P. J. de Béranger Piesne (1963), J. A. Rimbaud Opitá loď (1964), K. I. Gaczyński Nočný testament (1965), M. Alcoforadová Spoveď (1966), A. Bertrand Gašpar noci (1967), S. J. Perse Anabáza (1968), D. Thomas Tento chlieb, ktorý lámem (1969), P. Neruda 20 básní o láske a jedna pieseň zúfalstva (1971) a S. Raičkovič Kamenná uspávanka (1974). Súborne vyšiel výber z jeho prekladov pod názvom Preklady (1983), za ktorý v tomto roku získal Cenu Jána Hollého.

Zdroj: https://www.litcentrum.sk/autor/jan-stacho/komplexna-charakteristika-tvorby

Ján Stacho : výberová personálna bibliografia / [zostavili : Iveta Šimčíková, Emília Dolníková ; zodp. red.: Lívia Koleková]. - [Trnava] : Knižnica Juraja Fándlyho v Trnave, 2011. - [1. vyd.]. - 103 s. : fotogr. - ISBN 978-80-88695-27-1

Osobnosť mesiaca Jún 2020

Hečko, František

10. 6. 1905 Suchá nad Parnou – 1. 3. 1960 Martin

  • prozaik, dramatik, spisovateľ

 pseud. Elena Rubačová, Ferus, Marek Habdža, Rastislav Zvončiansky, Štefan Čulek, Zvončiansky-Špirk

  Iba málokto zo strednej a staršej generácie nepozná príbeh rodiny Habdžovcov z románu Červené víno, ságu spojenú s trnavskou úrodnou rovinou a jej vinohradmi vo Vlčindole. Jej autor – František Hečko, sa narodil pred 115 rokmi.

František Hečko sa narodil 10. júna 1905 ako najstarší syn v rodine malého sedliaka a vinohradníka v Suchej nad Parnou neďaleko Trnavy. Otec, Ján Hečko, prišiel o majetok, pretože sa proti vôli svojich rodičov oženil s chudobnou sirotou Rozáliou Branišovou. Mladí manželia sa usadili v osade Vlčia dolina, kde obrábali niekoľko menších vinohradov a s láskou sa starali o svojich sedem detí. Najstarší František si vybudoval vrúcny vzťah najmä s matkou.

Do základnej školy chodil v rodisku a v Bratislave, kde získal odborné poľnohospodárske vzdelanie na Vinársko-ovocinárskej strednej škole. Organizačno-ekonomické vzdelanie si dopĺňal na Hospodárskej škole v Košiciach, kde aj zmaturoval, a počas jednoročného postgraduálneho štúdia v Prahe.

V rámci svojho profesionálneho pôsobenia vystriedal viacero zamestnaní. Bol hospodárskym správcom a družstevným revízorom, redaktorom hospodárskych, ľudovýchovných a osvetovo-popularizačných časopisov, vydavateľským redaktorom a editorom v Matici slovenskej v Martine, aj profesionálnym spisovateľom. Pôsobil tiež vo Zväze slovenských spisovateľov, v rokoch 1954 – 1956 bol jeho predsedom.

Okrem rodiska dlhodobejšie žil vo Vozokanoch, Radošinej, Veľkých Levároch, Bernolákove, Svätom Jure, Dolnej Lehote, Martine a v Bratislave. Silný vzťah k rodnej dedine a neskôr aj k Orave, odkiaľ pochádzala jeho manželka, spisovateľka Mária Jančová, si však udržal po celý život. Podobne ako vzťah k pôde. Sám o sebe hovoril: „Som pôvodom, vzdelaním a celým založením roľník“.

Zomrel náhle, 1. marca 1960 v Martine, kde je pochovaný na Národnom cintoríne.

Dynamický a pestrý život v rôznych zamestnaniach blízkych jeho vzdelaniu a pôvodnej profesii sa mu stal bohatým zdrojom inšpirácie, námetov a motívov pre jeho básnickú i prozaickú literárnu tvorbu.

Hoci je Hečko je známy ako románopisec, do literatúry vstupoval ako básnik na začiatku tridsiatych rokov 20. storočia zbierkou Vysťahovalci (1931), zameranou na sociálnu lyriku. Aj neskôr sa autorsky pripomínal najmä ako básnik (zbierky Na pravé poludnie, 1942, Slovanské verše, 1946) hlásiaci sa k národným a kresťanským hodnotám a k svojmu sedliackemu pôvodu. O svojej básnickej tvorbe sa neskôr vyjadril: „Poézia bola pre mňa veľmi uzulinká v páse, vzdušná, páperová... Verše už nepíšem, ale poézia mi bola školou, v ktorej som sa vyučil za prozaika.“

Svedectvo o svojej literárnej ceste, zameranej najmä na mladých autorov, vydal v eseji Od veršov k románom (1953).

Až jeho prvé a hneď vrcholné prozaické dielo prezradilo, že sa v ňom skrýva románopisec hlbokých epických rozmerov. Rozsiahla osobná i spoločenská skúsenosť a originálna životná koncepcia sa odzrkadlili v románe Červené víno (1948), čerpajúcom látku z prostredia autorovho malokarpatského regiónu. Pôvodne mal byť krátkou rozprávkou o spisovateľovej matke Rozálii. Sám Hečko si spomína: „Kedysi, myslím v lete 1943, požiadal ma básnik Ján Kostra, aby som mu do rozhlasu napísal krátku rozprávku o matke. Keď bola hotová, nepáčila sa mi – málo realisticky som v nej opísal matku. A toho, čo som chcel o nej povedať, mal som plné srdce, až ma pobolievalo od plnosti. Preto som rozprávku rozširoval, ustavične som k nej pridával nové strany – i pred jej začiatok i za jej koniec. A tak mi pod perom rástli kapitoly – a po päťročnej námahe bolo ich až šesťdesiat, takže sa už samy pýtali dovedna. Skoro som ani sám dobre nepostihol, že som vlastne napísal trojdielny román… Keď si z neho potom dve či tri kapitoly prečítal spomenutý Ján Kostra, prežrel najprv slinu v suchom hrdle, a potom mi odporučil, aby som knihu pomenoval jedine možným názvom: Červené víno.“

Román Červené víno dodnes patrí medzi najzrelšie a najprepracovanejšie prozaické diela. Príbeh je zasadený do historických súvislostí na slovenskom vidieku začiatkom 20. storočia. Na osudoch troch generácií rodiny Habdžovcov zobrazuje spoločenské premeny, ktorými slovenský vidiek v tom období prechádzal. Pod úspech románu sa podpísala i Hečkova vynikajúca práca s jazykom. Autor používal írečitý jazyk západoslovenskej dediny, vrátane dialektu, vinohradníckej terminológie a expresív. Červené víno sa stalo jedným z najslávnejších a najobľúbenejších slovenských románov. Dielo bolo preložené do viacerých jazykov a stalo sa v sedemdesiatych rokoch minulého storočia aj predlohou pre úspešný trojdielny televízny film pod režisérskou taktovkou Andreja Lettricha, ktorý do neho obsadil známych hercov ako Štefana Kvietika, Emíliu Vášáryovú, Michala Dočolomanského, Evu Krížikovú, Zuzanu Kocúrikovú, Vilmu Jamnickú, Vladimíra Durdíka st. a mnoho ďalších.. Naviac je dielo autobiografickým románom, pretože postavy Urbana Habdžu a Kristíny mali svoje prototypy v rodičoch autora, sám František Hečko sa ukrýva v postave Marka.

V roku 1951 vyšla jeho Drevená dedina, román o združstevňovaní povojnového slovenského vidieka.

V rámci publicistickej tvorby musíme spomenúť Hečkovu cestopisnú reportáž Moskva – Leningrad - Jasná Poľana (1953), v ktorej opísal svoj pobyt v Rusku. Knižný výber z jeho časopiseckej tvorby vyšiel v knihách Fejtóny (1953) a Prechádzky po kraji (1961), spracoval v nich prevažne problematiku dediny. Posledný román, pri písaní ktorého ho zastihla smrť, bola Svätá tma. Je to román bojovne politický a Hečko tu podrobil zásadnej kritike slovenský klérofašizmus. 

Napriek tomu, že sa mu nedostalo žiadneho literárneho vzdelania, Hečko sa ukázal ako majster pera a znalec ľudských duší. Dokázal jedinečne opísať človeka spätého s pôdou, jeho minulosť, prítomnosť i budúcnosť, s hlbokým prienikom do skutočnosti, v ktorej sa narodil a dozrieval. A navyše, veril v ľudské dobro. Ako sám povedal: „Bez viery v človeka sa nedá žiť plným životom, ani písať novú literatúru.“

Spolu so svojimi bratmi - prekladateľom a básnikom Víťazoslavom a prekladateľom a teoretikom umeleckého prekladu Blahoslavom sa stal členom ojedinelého umeleckého triumvirátu slovenskej literatúry a kultúry. 

Osobnosť mesiaca Máj 2020

Rákay Anton







15. 5. 1925 Vrbové – 27. 7. 2013 Vyšné Hágy, poch. Starý Smokovec

95. výročie narodenia

Lekár, spisovateľ


Do základnej školy chodil v rodisku. V rokoch 1936 -1944 študoval na gymnáziu v Malackách a v rokoch 1944 - 1950 medicínu na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Po štúdiách pôsobil ako sekundárny lekár v Štátnom liečebnom ústave v Kvetnici (1950 - 1951), vo Vojenskom ústave pre pľúcne choroby v Matliaroch (1951 - 1955), primár oddelenia pre chirurgickú liečbu vo Vojenskom ústave pre pľúcne choroby v Novej Polianke (1956 - 1985), sekundárny lekár v Štátnych kúpeľoch Nový Smokovec (1985 - 1987).

Napísal vyše päťdesiat vedeckých odborných prác zo svojej lekárskej profesie. Umeleckej tvorbe sa začal venovať na sklonku profesionálnej kariéry. Lekárske povolanie a presila prežitého mu celkom zákonite určili aj nosnú tému jeho epických diel. Vo svojich dielach sa zaoberal otázkami lekárskej etiky, ako aj morálkou celej spoločnosti, nastavoval témy ako rakovina, etika lekárskeho súkromia, problém eutanázie a mnohé ďalšie závažné témy, ktoré denne zasahujú do života mnohých lekárov. Knižne debutoval románom Tabu (1991). Ide o príbeh onkologicky postihnutého pacienta a jeho ošetrujúceho lekára, ktorý pacienta otvorene informuje o závažnosti jeho diagnózy. Na pozadí tejto drámy autor nastolil nielen základnú otázku lekárskej etiky, či povedať chorému celú pravdu, ale aj iné otázky o zmysle ľudského života. V románe Koniec sezóny v raji (1994) vyrozprával príbeh citového vzťahu starnúceho muža k dvadsaťtriročnej žene. V románe Dvojitá stredová čiara (1994) vyrozprával príbeh dvoch priateľov, ktorých úprimný kamarátsky vzťah naruší láska k tej istej žene. Z lekárskeho prostredia vysokohorského sanatória tematicky čerpá román Tiché biele steny (1995). Román Zatmenie hviezd (1997) rozpráva o boji osamoteného detského lekára proti chemickému koncernu, ktorého rakovinotvorné emisie ohrozujú zdravie detí. Próza Podaj ruku smrti (1998) hovorí o človeku, ktorému oznámili smrteľnú diagnózu a následne sa rozhoduje o eutanázii. Problematiku transplantácie ľudských orgánov, kde nechýba zaujímavý príbeh, láska, napätie rozoberá v románe A žiť budeš ďalej (2000). V novele Ženská záležitosť (2001) sa žena lekárka rozhoduje, či si nechá nemanželské dieťa. Román Polčas rozpadu (2002) je príbeh o láske a zrade, v ktorom poukazuje na problémy súčasnosti a snaží sa ukázať neznámu „ľudskú časť“ lekára. V románe Zákon prežitia (2003) opisuje príbeh vidieckeho lekára – gynekológa, ktorý sa snaží hľadať súvislosti medzi početnými zhubnými ochoreniami prsníka a používaním kozmetických prípravkov. Trinástu komnatu háklivého a tabuizovaného problému etiky veriaceho človeka a lekára, otázky súvisiace s eutanáziou, darcovstvom orgánov a všetkým, čo dnes trápi človeka rozoberá v románe Hriech (2005). V románe Dlhá cesta (2006) upiera zrak do života rómskeho etnika, kde stojí v popredí príbeh lásky lekára a mladej Rómky a v pozadí situácie súvisiace s nedobrovoľnou sterilizáciou, ktoré v minulosti riešili aj inštitúcie EÚ. Portrét muža zo San Zena (2006) je unikátne spracovaným príbehom legendami obostretého Turínskeho plátna. V románe Hranice zla (2008) na príklade osudu mladej ženy z Afganistanu vyrozprával napínavý príbeh o osude utečencov, na pozadí takmer idylickej dedinky kdesi v pohraničí. Román vypovedá veľa nielen o stave sveta, ale aj o nás. Román Základný inštinkt (2008) zachytáva príbeh manželov Adriany a Braňa a problematiku umelého prerušenia tehotenstva, asistovanej reprodukcie a náhradného rodičovstva. Román Kalamita (2009) je inšpirovaný tým, čo sa v Tatrách stalo 19. novembra 2004 a zároveň príbehom zoológa a zdravotnej sestry a ich vzťahu zamotávajúceho sa do centra uragánu. V dramatickom románe Nenáviď blížneho svojho (2009) zachytáva zložitosť obdobia druhej svetovej vojny. Príbeh plynie v imaginárnom mestečku Strážov, cez spolužitie rôznych národností, vznik prvej Slovenskej republiky, vojnové krutosti až do prirodzene vygradovaných tragických rozuzlení; najkrajšie sviatky roka sa stávajú sviatkami smrti... Zbierka poviedok Ešte sa stretneme (2011) opisuje trpké spomienky na nedávnu minulosť v dejinách nášho národa - 2. svetová vojna, deportácie židovského obyvateľstva do koncentračných táborov, Slovenské národné povstanie, či dôsledky okupácie vojskami Varšavskej zmluvy v auguste 1968.

V knihách adresovaných deťom sa nedá prehliadnuť, že miloval Tatry, čo sa odrazilo k napísaniu nádherných rozprávok, kde hlavnými hrdinami nemôžu byť nik iný, ako lesné zvieratká, žijúce v našich horách. Rozprávky z Javorovej doliny (1998) obsahujú dvadsaťjeden príbehov. Čerpajú námety zo sveta zvieratiek žijúcich v Javorovej doline pod Končistou a pod Javorovým vrchom. V knihe Kamaráti z hory pod Končistou (2011) v pätnástich príbehoch vedie deti čarovným svetom zvieratiek z lesa pod nebotyčnými štítmi Tatier. Rozprávky tatranské (2003) alebo i Rozprávky z Tatier (2013) obsahujú pätnásť príbehov odohrávajúcich sa v našej tatranskej faune a flóre, hlavnými postavami sú motýle, kuny, žabky, ježkovia... Zápornou postavou je človek vystupujúci ako nepriateľ prírody, ktorý chytá motýle a pripichuje ich klinčekmi na drevenú stenu... Nie preto, aby deti vyľakal, ale aby ich inšpiroval a učil naše okolie chrániť.

Zomrel 27. júla 2013 vo Vyšných Hágoch. 


Osobnosť mesiaca Máj 2020

Hell, Maximilián

15. 5. 1720 Štiavnické Bane – 14. 4. 1792 Viedeň, Rakúsko

matematik, astronóm


Základné školské vzdelanie získal v Štiavnických Baniach, gymnázium absolvoval v Banskej Bystrici. V roku 1738 vstúpil v Trenčíne do jezuitskej rehole, po dvoch rokoch odchádza študovať filozofiu, matematiku a históriu na univerzitu vo Viedni.

V roku 1745 prichádza do Levoče, kde dva roky pôsobí ako profesor latinčiny, gréčtiny, dejepisu a zemepisu na jezuitskom gymnáziu. Vysvätený za kňaza bol v roku 1750 a po vysviacke v 1751 ho rád vysiela do Banskej Bystrice, kde učil na jezuitskom gymnáziu, krátko na univerzite v Trnave. V roku 1752 ukončil štúdium na univerzite vo Viedni, kde bol promovaný za doktora filozofie a hneď odchádza do Kluže, kde okrem prednášania matematiky, fyziky a astronómie vybudoval hvezdáreň a zriadil nové kolégium.

V roku 1755 bol poverený vykonávať funkciu riaditeľa univerzitného observatória vo Viedni, ktorú vykonával až do svojej smrti. Observatórium sa stalo centrom prírodovedeckého bádania v habsburskej monarchii. Hell pôsobil zároveň ako dvorský astronóm a matematik a profesor mechaniky na univerzite vo Viedni.

Osobitnú zásluhu má pri vybudovaní hvezdární v Kluži, Budíne, v Jágri a astronomického observatória v Trnave, ktoré vzniklo z jeho iniciatívy počas jeho pôsobenia na Trnavskej univerzite. Najväčšou udalosťou v živote Hella ako astronóma bola expedícia za severný polárny kruh na dánsky ostrov Vardö, kde pozoroval prechod Venuše popred slnečný disk. V rokoch 1757 - 1792 vydával astronomické ročenky Ephemerides Astronomicae ad meridianum Vindobonensem. Priekopnícke sú jeho výskumy v oblasti polárnej žiary a magnetického poľa Zeme. Okrem toho vydal 26 vedeckých štúdií.

V roku 1775 spracoval návrh na založenie Ríšskej akadémie vied vo Viedni a vypracoval historickú mapu Uhorska podľa Anonymovej kroniky.

Bol členom učených spoločností v Paríži, Štokholme, Bologni, Kodani, Göttingene, Trondheime a v Londýne. Spolupracoval s anglickou Royal Society a v roku 1790 mu bol udelený Rad anglickej vlády (rad Kráľovskej spoločnosti). Jeho menom je na mape Mesiaca pomenovaný jeden z kráterov. UNESCO v roku 1970 zaradilo 250. výročie jeho narodenia do kalendára výročí významných osobností. Na počesť M. Hella je pomenovaná planétka (3727) Maxhell.

Osobnosť mesiaca Apríl 2020

Vargová - Hábovčíková Bohuslava

pseud. Bohuslava Urbanová


5. 12. 1951 Trnava − 2. 4. 2015 Bratislava

Spisovateľka, pedagogička, publicistka



SVŠ absolvovala v Trnave. Na FiF UK v Bratislave vyštudovala novinárstvo. Ako redaktorka pôsobila v Novej mysli a Národnom poistení, externe v Československej televízii. Ako vysokoškolská učiteľka pracovala na Katedre rómskej kultúry na Pedagogickej fakulte Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre. Bola členkou Ochotníckeho divadelného súboru OB Trnava – Kopánka (dnes DISK). Prvé básne a poviedky uverejnila v zborníkoch Kolumbus mieri k človeku (1974), Prvé stretnutie (1976), Automobilový sonet (1977), Rómska matka (1991) a i. Pre deti napísala knižky Je to tak, a či tak? (1978), Žartovanky (1980), pre dospelých Anjel stratil perie (1979). Autorka publikácií Obraz rómskych detí a mládeže v literatúre (1993), Romňi, Rómska žena v literatúre (1994), Variácie a ponášky na rómske ľudové piesne (2009), pripravila rodinnú čítanku Rómčatá a rómčence… (1992). Zaoberala sa problematikou rómskej kultúry na Slovensku, spolupracovala s rozhlasom a televíziou.

Osobnosť mesiaca Marec 2020

Dobrovodský Jozef

1. 3. 1935 Biely Kostol – 12. 4. 1978 Rimavská Sobota-Bakta

85. výročie narodenia

Agrotechnik, herbológ



Študoval na Agronomickej fakulte VŠP v Nitre. Od r. 1962 pôsobil vo Výskumnom ústave kukurice v Trnave. Odborník v systémoch ochrany kukurice proti burinám, spoluautor zlepšovacieho návrhu chemickej plečky, ktorú zavádzal do praxe, spoluriešiteľ 13 výskumných úloh, autor 56 pôvodných odborných štúdií.

Osobnosť mesiaca Február 2020

Kotvan Imrich

pseud. I. K., -tvan, -van

9. 2. 1910 Trnovec – 21. 3. 1984 Bratislava, poch. Trnovec

110. výročie narodenia

Literárny historik, bibliograf, inkunábulista


Základnú školu navštevoval v Hlohovci, gymnázium v Skalici. Študoval na Filozofickej fakulte UK v Bratislave a Štrasburgu. V r. 1934 − 1938 pôsobil ako profesor na gymnáziu J. Hollého a na dievčenskom gymnáziu v Trnave, od r. 1939 pracoval na Ministerstve školstva v Bratislave, v r. 1945 − 1949 na Povereníctve školstva, od r. 1950 pracovník Univerzitnej knižnice v Bratislave. Ako historik sa venoval bernolákovskému obdobiu. Najvyššie uznania dosiahol v inkunábulistike, vede zaoberajúcou sa výskumom tlačí 15. storočia. V priebehu 30 rokov preskúmal a spracoval inkunábuly vo väčších verejných a historických knižniciach, archívoch a múzeách. Vydal 14 parciálnych katalógov, ktoré v r. 1979 zlúčil do súborného katalógu Inkunábuly na Slovensku. Stál pri zrode myšlienky a projektov pre výskum knižnej kultúry na Slovensku. Bibliografia jeho diela predstavuje okolo 200 titulov katalógov, monografií a odborných príspevkov. V Univerzitnej knižnici v Bratislave vybudoval kabinet rukopisov, starých a vzácnych tlačí, ktorý dnes funguje ako významné vedecké pracovisko na medzinárodnej úrovni.

Osobnosť mesiaca Január 2020

Motulko Ján

(12.01.1920 Malá Lodina - 07.09.2013 Bratislava)

100. výročie narodenia

Básnik, redaktor, umelecký fotograf


V čase 2. sv. vojny musel prerušiť štúdiá na Slovenskej univerzite v Bratislave a ako vojak Slovenskej republiky bol na Ukrajine a v Taliansku. Po vojne v r. 1946 – 1959 pracoval ako redaktor v knižnej redakcii Spolku sv. Vojtecha v Trnave, v r. 1959 – 1987 ako redaktor Katolíckych novín. V rokoch totality sa rozhodol nepublikovať svoje diela. V tomto čase odmlky sa venoval fotografovaniu. Vlastnými fotografiami obrazovo dotvára svoje básnické zbierky. O jeho básnických osudoch vznikol filmový dokument režiséra M. Mila Vo vinici Pána a Čas Herodes. Jeho básnická tvorba sa vyznačuje tematickou spriaznenosťou s básnikmi katolíckej moderny. V r. 2002 získal Cenu mesta Trnava za celoživotné dielo v oblasti literatúry, publicistiky a umeleckej fotografie. Žil v Bratislave.

Osobnosť mesiaca December 2019

Blaha Leonard

(22.12.1914 Nižný Slavkov - 13.10.1980 Trnava)

105. výročie narodenia

Speleológ, ochranár prírody

Zakladateľ prvého profesionálneho oddielu jaskyniarov na Slovensku. Dlhoročný člen Slovenskej speleologickej spoločnosti, autor a spoluautor publikácií o speleológii, podieľal sa na medzinárodnom speleologickom slovníku. Viedol komplexný ochranársky prieskum Malých Karpát. V r. 1951 objavil Gombaseckú kvapľovú jaskyňu, aj pri Važci objavil jaskyne, čím rozšíril Važecké kvapľové jaskyne. Zaslúžil sa o ich sprístupnenie. V r. 1969 bol predsedom pre turistické jaskyniarstvo pri Medzinárodnej speleologickej únii v Paríži (Francúzsko).

Osobnosť mesiaca November 2019

Hlavička František

(10.11.1924 Opoj - 31.07.2005 Trnava)

95. výročie narodenia

Básnik, rezbár, stredoškolský profesor

V r. 1949 – 1951 pracoval v Štátnom nakladateľstve v Bratislave, neskôr ako učiteľ i riaditeľ na základných, učňovských školách, na ľudových školách umenia na viacerých miestach, potom do r. 1984 ako stredoškolský profesor v Skalici, Senici a Trnave. V r. 1958 – 1963 študoval na Vysokej škole pedagogickej a na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Medzi jeho záľuby patrila poézia, v neskoršom veku i umelecké rezbárstvo. Svoje diela vystavoval na niekoľkých spoločných i samostatných výstavách. V r. 1971 mu vyšla prvá básnická zbierka pod názvom Volanie. V r. 1978 sa stal predsedom MO Matice slovenskej v Trnave. V r. 1978 bola činnosť MO MS násilne prerušená. V r. 1991 založil vydavateľstvo PEGAS. Tam mu v r. 1992 vyšla zbierka Promenáda, v r. 1994 Láska. Pre deti vydal zbierku Riekanky. Patrí ku generácii básnikov Miroslava Válka a Vojtecha Mihálika.

Osobnosť mesiaca Október 2019

Harminc, Michal Milan

7. októbra 1869, Kulpin - 5. júla 1964, Bratislava

staviteľ, architekt, projektant

Činorodý staviteľ so slovenským národným povedomím - Michal Milan Harminc, ktorý sa spolu s Dušanom Jurkovičom a Emilom Bellušom stal spoluzakladateľom modernej slovenskej architektúry.

Harminc sa narodil v rodine tesárskeho majstra v srbskej Kulpine 7. októbra 1869 ako jedno z ôsmych detí. V rodisku skončil základnú školu, v rokoch 1881 a 1882 študoval na nemeckej škole v Buľkesi, teraz Maglić v Srbsku a v rokoch 1882 – 1883 na Nemeckej akadémii v Novom Sade. Po jej absolvovaní pôsobil u svojho otca ako pomocník. Práve tu sa naučil rysovať staviteľské plány a študovať stavebné konštrukcie. Po nezhodách s otcom ako 17-ročný odišiel do Budapešti, kde sa presadil ako autodidakt.

Tu pracoval pre viacerých známych staviteľov a firmy: Začínal vo firme Neuschlosz u staviteľa Jána Nepomuka Bobuľu, u architekta Alberta Schickedanz pôsobil v rokoch 1894 – 1897. V tomto období sa v Budapešti podieľal napríklad na realizácii pamätníka na Námestí hrdinov, postaveného pri príležitosti Miléniového výročia.

Po nadobudnutí cenných skúseností a s odporúčaniami významných budapeštianskych stavebných firiem a architektonických ateliérov si ako dvadsaťosemročný 1. apríla 1897 založil vlastnú projekčnú a staviteľskú kanceláriu.

V rokoch 1897 – 1910 Harminc už sám navrhuje nájomné domy a mestské vily, letoviská a sakrálne stavby. Architektúra toho obdobia predstavovala rozmanitú zmes historizmov, eklekticizmu a nastupujúcej secesie a tieto tendencie ovplyvnili aj Harmincovu tvorbu budapeštianskeho obdobia.

V roku 1887 vstúpil do Slovenského spolku a stal sa jeho aktívnym členom. Ako podnikateľ finančne podporoval vydávanie časopisov Slovenský denník a Slovenský týždenník. Zároveň bol mecenášom mnohých slovenských študentov v Budapešti. V roku 1904 kandidoval aj do uhorského snemu za mesto Zvolen, nebol však zvolený.

Po roku 1901 vstupuje svojou tvorbou aj na územie národa, ku ktorému sa neustále hlásil - na Slovensko. Vôbec prvou stavbou, ktorú navrhol na území Slovenska bol evanjelický kostol v Pribyline (1901), ale venuje sa aj projektovaniu obytných a rodinných domov – najmä v Turci a Liptove, navrhuje administratívne budovy, banky, kultúrne domy a kostoly. V roku 1902 v Liptovskom Mikuláši navrhol vilku pre Dr. Emila Stodolu v duchu romantického secesného folklorizmu s osobitnou slovenskou izbou, v záhrade s ľudovou zrubovou stavbou s maľovanými a vyrezávanými okenicami.

Murárske a tesárske majstrovské skúšky vykonal v roku 1904. V tomto roku sa oženil, s Annou Holcovou z juhomoravskej Olešnice. Čoskoro sa im narodili dvaja synovia – Milan a Ivan a dcéra Oľga.

Na Slovensku sa začína jeho intenzívna činnosť realizáciou víťazného súťažného návrhu neoklasicistickej budovy Slovenského národného múzea v Martine (1905 – 1908). Tento projekt sa stal jeho diplomovou prácou na získanie kvalifikácie a titulu staviteľa. Dnes v budove sídli Múzeum Andreja Kmeťa v Martine.

V období prvej svetovej vojny si vďaka veľkej objednávke od garbiarskej firmy Lacko & Pálka mohol otvoriť stavebnú kanceláriu v Liptovskom Mikuláši (v rokoch 1916 – 1918) a natrvalo sa aj s rodinou presídlil na Slovensko. Bol presvedčený, že práve tu sa bude sústreďovať celý slovenský život. Tým sa končí budapeštianska etapa jeho tvorby a začína sa éra oficiálnej monumentality (1916 – 1929) - liptovské obdobie, s ktorou sú spojené jeho najvýznamnejšie diela.

Po získaní zákaziek v tatranskom regióne otvoril v r. 1919 -1922 stavebnú pobočku aj v Novom Smokovci. Dostáva veľa projekčných príležitostí a v jeho tvorbe badať odklon od vplyvov budapeštianskych pseudohistorických a secesných princípov, viac sa orientuje na európsku architektúru, ktorej silným zdrojom bolo Nemecko. V roku 1922 sa napokon s rodinou presťahoval do Bratislavy - bratislavské obdobie, kde aktívne pôsobil až do svojich osemdesiatich dvoch rokov, kedy odišiel do dôchodku.

Počas celého svojho života pracoval aj v stavovských spolkoch a združeniach. V 1920 bol zvolený za člena Ústredne všetkých staviteľských korporácii a v rokoch 1921 až 1923 pôsobil ako predseda Organizačnej jednoty staviteľov Slovenska, člen Obchodnej a priemyselnej jednoty, ale aj Slovenskej ligy a Matice slovenskej.

V Bratislave pracoval ako samostatný architekt až do ukončenia aktívnej projektovej činnosti v roku 1951. Poslednou prácou 82-ročného Harminca bol stavebný dozor na výstavbe hotela Devín. V 1953 bol menovaný prvým čestným členom Zväzu slovenských architektov. Zomrel ako 94-ročný v Bratislave.

Zomrel 5. júla 1964 v Bratislave vo veku 94 rokov.

Svojou húževnatosťou spojenou s talentom a vôľou po vzdelaní, architektonickou intuíciou, sa zaradil k nestorom slovenskej architektúry. Nezanedbateľný je aj európsky kontext jeho tvorby. Patril k architektom – staviteľom, ktorých zrodilo ešte historizujúce 19. storočie, ale ktorí zároveň vedeli kráčať s dobou, v súlade s modernými architektonickými prúdmi 20. storočia. Klasické, národné a teda tradičné princípy ho sprevádzali na ceste k tvorivému krédu pragmatického eklektika, ktorému ostal verný po celý život. 

Osobnosť mesiaca Október 2019

Holčík Juraj

(18.10.1934 Trnava - 16.05.2010 Bratislava)

85. výročie narodenia

Ichtyológ

Študoval biológiu na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave a Biologickej fakulte KU v Prahe. Po skončení štúdia krátko pracoval v Krajskom múzeu v Trnave, v Laboratóriu rybárstva v Bratislave, v Zoologickom ústave UK v Prahe. Po návrate do Bratislavy pracoval v SNM a Ústave rybárstva a hydrobiológie. Publikoval množstvo vedeckých a populárnovedeckých prác. Zúčastnil sa viacerých vedeckých expedícií a študijných pobytov v zahraničí. V r. 1990 inicioval prechod dvoch oddelení Ústavu rybárstva a hydrobiológie do SAV a stal sa riaditeľom Ústavu zoológie SAV.

Osobnosť mesiaca September 2019

Viktory Gustáv

(07.09.1914 Trnava - 24.12.1975 Trnava)

105. výročie narodenia

Evanjelický farár, spisovateľ, literárny historik, prekladateľ

Študoval na gymnáziu v Trnave, Teologickej fakulte v Bratislave a na univerzite v Štokholme (Švédsko) a v Uppsale (Švédsko). Ako gymnazista publikoval básne a kratšie prozaické útvary s náboženskou tematikou v rôznych periodikách. Pôsobil ako katechéta a farár v Bratislave. Debutoval didaktickou prózou Hôrny chlapci z Matejkovej (1942), neskôr sa venoval histórii a literárnovednej práci. Prekladal z latinčiny, nemčiny, švédčiny, dánčiny a nórčiny. Zanechal po sebe rozsiahle literárne dielo. Od r. 1960 až do smrti pôsobil v Trnave. V r. 1993 mu bola odhalená pamätná tabuľa na Evanjelickom kostole. V r. 1998 mu bolo udelené Čestné občianstvo mesta Trnava in memoriam. 

Osobnosť mesiaca August 2019

Krčméry Silvester

(05.08.1924 Trnava - 10.09.2013 Bratislava)

95. výročie narodenia

Lekár

Študoval medicínu v Bratislave. Neskôr študoval v Prahe (Česko), časť štúdia strávil v Paríži (Francúzsko) a Maroku. V r. 1948 promoval v Prahe. V r. 1951 bol zatknutý. Odsúdili ho na 14 rokov odňatia slobody. Prepustený bol v r. 1964. Spolu s Vladimírom Juklom patril k zakladajúcim osobnostiam slovenského disentu. V r. 1991 mu udelil pápež Ján Pavol II. Rad sv. Silvestra. V r. 1998 ho ocenila Trnavská univerzita titulom doctor honoris causa. V r. 2010 získal Cenu Jána Langoša a v r. 2013 dostal najvyššie štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra I. triedy.

Osobnosť mesiaca Júl 2019

Moyzes Štefan

(24.10.1797 Veselé - 05.07.1869 Žiar nad Hronom)

150. výročie úmrtia

Arcibiskup, národovec, zakladateľ Matice slovenskej

Gymnázium a filozofické štúdiá absolvoval v Trnave, teológiu v Pešti (Maďarsko) a v Ostrihome (Maďarsko). Za kňaza bol vysvätený v r. 1821. Pôsobil ako kaplán vo viacerých farnostiach ostrihomskej diecézy, neskôr pôsobil v Chorvátsku. V januári 1830 sa stal profesorom záhrebskej akadémie. V r. 1847 ho vymenovali za kanonika záhrebskej kapituly a zvolili za poslanca na uhorský snem. Bol podporovateľom návrhov Ľudovíta Štúra na opätovné zavedenie materinského jazyka na základných školách a pri bohoslužbách. V r. 1850 bol vymenovaný za banskobystrického biskupa. Spolu s ďalšími slovenskými vlastencami budoval slovenské gymnáziá. Na čele slovenskej delegácie predstúpil 12. decembra 1861 pred cisára Františka Jozefa I., aby mu predložil prosbopis Slovákov a Memorandum slovenského národa. Dňa 3. augusta 1863 sa stal prvým predsedom Matice slovenskej. Jeho zásluhou Svätá stolica súhlasila, aby sa sviatok Cyrila a Metoda svätil 5. júla. Základná škola v Tesárskych Mlyňanoch nesie jeho meno.

Osobnosť mesiaca Jún 2019

Slovák Miroslav

(25.10.1929 Cífer - 16.06.2014 Fallbrook (USA)

5. výročie úmrtia

pilot


S lietaním začal v r. 1947 ako vojenský pilot, ktorý v pilotnej škole patril medzi najlepších. Zároveň v tom čase bol najmladším kapitánom Československých aerolínií. V marci 1953 zorganizoval únos lietadla na linke Praha – Brno (Česko), ktoré pristálo vo Frankfurte nad Mohanom (Nemecko). Pár cestujúcich požiadalo o azyl, keď zistili, kde pristáli. Po dvoch rokoch sa dostal do USA, kde sa stal osobným pilotom šéfa leteckej spoločnosti Boeing. Bol aj dopravným pilotom a pravidelne sa zúčastňoval leteckých akrobatických podujatí. Ako dôchodca sa stal obchodníkom.

Osobnosť mesiaca Máj 2019

Kaušitz Otto

(19.05.1909 Piešťany - 30.04.1982 Bratislava)

110. výročie narodenia

Libretista, textár, prekladateľ

Študoval na Hudobnej a dramatickej akadémii, následne na Vysokej škole obchodnej v Bratislave.. Počas štúdií člen ochotníckych a divadelných krúžkov, spevák populárnych piesní. V rokoch 1951 – 1956 bol členom speváckeho zboru a umeleckým tajomníkom v divadle na Novej scéne. V rokoch 1956 – 1958 bol redaktorom Zväzu slovenských skladateľov a koncertných umelcov, redaktorom vo vydavateľstve Supraphon a v Slovenskom hudobnom fonde. Spolupracoval ako autor a upravovateľ libriet s Gejzom Dusíkom. Je autorom vyše tisíc textov piesní a 30 libriet k operetám. Napísal libretá k viacerým operetám Gejzu Dusíka, k muzikálu Skôr než odídeš, texty k mnohým piesňam (Dedinka ty milá, Dedinka v údolí, Do zajtra čakaj, Nečakaj ma už nikdy, Podaj mi rúčku, Poprosme hviezdy, ...). Ako prekladateľ preložil veľa operiet do maďarčiny a nemčiny a tým propagoval slovenskú hudbu v zahraničí. Prekladal aj diela z maďarčiny, nemčiny a ruštiny do slovenčiny.

Osobnosť mesiaca Apríl 2019

Stummer August

(31.10.1827 Brno, Česko - 26.04.1909 Tovarníky, poch. Horné Obdokovce )

110. výročie úmrtia

Podnikateľ, politik


Bol podnikateľom v cukrovarníckom priemysle. Spoločne s bratmi Karolom a Alexandrom zakladal v r. 1865 cukrovar v Hodoníne (Česko), v r. 1870 v Doudleboch nad Orlicí (Česko), neskôr aj cukrovary vo Veľkých Topoľčanoch a Mezöhegyes (Maďarsko). Prevádzkovali cukrovar v Oslavanoch (Česko). Stummerovci kúpili trnavský cukrovar v konkurze v r. 1877, odvtedy ho riadil August Stummer. Postupne z cukrovaru vybudovali najväčší cukrovar v Uhorsku a neskôr v Československu. Investovali aj do železničnej trate, ktorá spájala železničnú stanicu s cukrovarom. S jeho menom je spojené aj založenie Poisťovacieho ústavu pre dôchodcov, zamestnancov cukrovaru. V Trnave získal členstvo v zastupiteľských orgánoch. Bol viceprezidentom a od r. 1892 prezidentom Centrálneho spolku pre cukrovarnícky priemysel v Rakúsko-Uhorsku. V r. 1884 bol povýšený v Rakúsku na baróna, v r. 1887 získal Rád železnej koruny. Bol poslancom Moravského zemského snemu. Získal viacero ocenení. Na jednej z historických budov cukrovaru v Trnave mu bola odhalená pamätná tabuľa. 

Osobnosť mesiaca Marec 2019

Režucha Jozef

(13.03.1929 Trnava - 15.07.1995 Trnava)

90. výročie narodenia

Filmový režisér

Od r. 1953 pracoval v Slovenskom filme v Bratislave ako asistent réžie a pomocný režisér, v r. 1970 debutoval filmom pre deti Zločin slečny Bacilpýšky. Jeho najznámejší film Dosť dobrí chlapi (1971) získal hlavnú cenu na Medzinárodnom filmovom festivale v Karlových Varoch (Česko) a Štátnu cenu SSR (1972). Vytvoril desiatku významných celovečerných filmov. V r. 1979 získal Cenu Víta Nejedlého za filmovú snímku Choď a nelúč sa. V r. 1997 mu bolo udelené Čestné občianstvo mesta Trnavy in memoriam.

Osobnosť mesiaca Február 2019

Veselý Emil

(18.04.1901 Vrbové - 02.02.1989 Piešťany)

30. výročie úmrtia

Lekár


Medicínu vyštudoval v Prahe (Česko) v r. 1925. Následne pôsobil na klinikách v Prahe, Viedni (Rakúsko), Berlíne (Nemecko) a Bratislave. V Piešťanoch pôsobil ako vedúci lekár na ženskom oddelení v Pro Patrii a Palace Sanatóriu. Kvôli židovskému pôvodu mu bol v r. 1940 pozastavený výkon lekárskej praxe, v r. 1942 dostal žltú legitimáciu. Skrýval sa na strednom Slovensku, bol však zatknutý a deportovaný do zberného tábora v Seredi, päť mesiacov ho väznili. V r. 1946 si zmenil priezvisko z pôvodného Weiss na Veselý. V r. 1946 – 1951 pôsobil v Michalovciach, potom sa vrátil do Piešťan. V r. 1951 sa stal prednostom a primárom gynekologického oddelenia, na tomto poste zotrval do r. 1973.

Osobnosť mesiaca Január 2019

Blaho Peter

(01.01.1939 Nitra - 29.05.2018 )

80. výročie narodenia

Vysokoškolský pedagóg, historik práva


Začiatkom r. 1998 sa spolupodieľal na vytvorení PraF TU. V r. 1999 ho akademický senát zvolil za dekana PraF TU, neskôr sa stal rektorom TU. Je spoluzakladateľom alebo členom redakčných rád mnohých odborných časopisov. Za svoju prácu získal viacero ocenení: Pamätná medaila KU v Prahe (Česko) (1998), Rytier commendator Rádu sv. Gregora Veľkého udeleného pápežom Jánom Pavlom II. (2001), Pribinov kríž I. triedy (2004), Cena mesta Trnava (2004), Pamätná medaila predsedu TTSK za dlhoročnú prácu pre rozvoj právnej vedy v Trnavskom samosprávnom kraji (2009), Cena Martina Palkoviča za vynikajúcu pedagogickú prácu (2012). V r. 2016 dostal titul doctor honoris causa za tvorivú a riadiacu činnosť, ktorou sa zaslúžil o rozvoj TU a za znovuobnovenie a rozvoj jej právnickej fakulty.

Osobnosť mesiaca December 2018

Ježík Karol

(03.12.1953 Trnava - 14.12.1998 Bratislava)

20. výročie úmrtia

Novinár


Pôsobil v Československej tlačovej kancelárii ako športový redaktor. Po novembri 1989 pracoval ako zástupca šéfredaktora denníka Smena, neskôr ako šéfredaktor. Po politických zásahoch do vydavateľstva Smena založil denník SME, ktorý vychádza od r. 1993. V rámci súťaže Novinárska cena sa od r. 2004 udeľuje Cena otvorenej spoločnosti venovaná pamiatke Karola Ježíka. Od r. 1999 sa každoročne organizuje Memoriál Karola Ježíka v sálovom futbale. Ocenenia: Krištáľové krídlo in memoriam, Čestné občianstvo mesta Trnava in memoriam v r. 1999, Rad Ľudovíta Štúra I. triedy in memoriam, Cena slovenského syndikátu novinárov Mercurius veridicus ex Slovakia za celoživotné dielo v oblasti žurnalistiky in memoriam.

Osobnosť mesiaca November 2018

Hajmássy Anton

(28.12.1916 Kvetoslavov - 01.11.1978 Trnava)

40. výročie úmrtia

Tréner, pedagóg, publicista


Študoval na gymnáziu v Trnave, na LF a na FiF UK v Bratislave. Ako stredoškolský profesor učil v Partizánskom a v Trnave. Bol popredným atlétom. V roku 1938 získal titul juniorského majstra Československej republiky v behu na 110 m prekážok. Po skončení aktívnej činnosti sa venoval mladým atlétom. Vychoval mnohých československých reprezentantov. V roku 2003 mu bola udelená Cena mesta Trnava in memoriam za rozvoj trnavskej atletiky a jeho meno od septembra toho roku nesie atletický štadión Slávie v Trnave. V roku 2007 ocenený Pamätnou medailou predsedu TTSK in memoriam.

Osobnosť mesiaca Október 2018

Sentiváni Martin

(20.10.1633 Liptovský Ján - 29.03.1705 Trnava)

385. výročie narodenia

Filozof, polyhistor, encyklopedista, redaktor, profesor


Jezuita, filozofiu študoval vo Viedni (Rakúsko), teológiu v Trnave a vo Viedni. V r. 1656 – 1661 profesor kolégia a prefekt mariánskej kongregácie v Trnave. V r. 1668 – 1670 prednášal 89 na univerzite v Trnave. Súčasne bol správcom kníhtlačiarne, zaslúžil sa o vydávanie a zostavovanie kalendárov Calendarium Tyrnaviense (1675 – 1703), o dobudovanie univerzitnej knižnice v Trnave a v r. 1690 vydal jej katalóg. Jeho najvýznamnejším dielom je 3-zväzkové vydanie rozpráv Curiosiora et selectiora variarum scientiarum miscellanea...(1689 – 1709), ktoré je súhrnom poznatkov z filozofie, prírodných vied, medicíny, techniky a hospodárstva. Napísal a tlačou vydal 56 prác, hlavne z oblasti teológie, ale i exaktných vied.

Osobnosť mesiaca September 2018

Huszár Tibor

(16.06.1952 Reca - 11.09.2013 Modra-Harmónia )

5. výročie úmrtia

Fotograf, pedagóg


Absolvoval pezinské gymnázium, v rokoch 1976 - 1983 študoval v Prahe na Filmovej a televíznej fakulte Akadémie múzických umení (FAMU), na katedre umeleckej fotografie. Potom pôsobil v americkom New Yorku ako hosťujúci umelec. V roku 2003 vyučoval fotografiu na Univerzite sv. Cyrila a Metoda v Trnave. V roku 2004 učil na Akadémii dramatických umení v Banskej Bystrici predmet dokumentárna fotografia. Počas celej svojej tvorby ostal Tibor Huszár verný klasickej čiernobielej fotografii na film. Z jeho voľnej tvorby je známy cyklus Cigáni. Fotografovaním tohto etnika sa zaoberal viac ako 15 rokov. Venoval sa aj portrétovaniu osobností svetového umenia a kultúry a tiež slovenských spisovateľov. Vydal niekoľko publikácií napr. Cigáni, Portréty, Koloman Sokol, Návrat späť a ďalšie. Vytvoril aj fotografické cykly Nežná revolúcia, Vzbury vo väzniciach, Indiáni (Mexiko) a iné. Vystavoval doma i v zahraničí. V r. 2011 získal Európsku cenu Trebbia

Osobnosť mesiaca August 2018

Štefunko Fraňo

(04.08.1903 Vlčkovce - 06.04.1974 Martin )

115. výročie narodenia

Akademický sochár, pedagóg


Po štúdiách umenia v Prahe sa v roku 1932 presťahoval do Martina. Bol redaktorom výtvarnej rubriky Slovenských pohľadov, inštruktorom rezbárskeho kurzu Ústavu pre zveľaďovanie činností a konzervátorom SNM. Dva roky po svojom príchode do Martina začal tvoriť samostatne a stal sa jedným zo zakladateľov slovenského sochárstva. Popri podobizniach mnohých významných osobností slovenských dejín, akými sú Pavol Országh Hviezdoslav či Ján Kollár a pomníkoch (Miloslav Schmidt), sa venoval aj monumentom z oblasti slovenskej histórie (národní dejatelia, svetové vojny, Slovenské národné povstanie). Autor sochy Thálie vo foyer Divadla Jána Palárika v Trnave. Bol činný aj literárne. Autor knihy o Jánovi Koniarkovi a o rodnej obci Vlčkovce.

Osobnosť mesiaca Júl 2018

Urbánek Ferko

(31.07.1858 Vsetín - 10.12.1934 Bratislava)

160.výročie narodenia

Spisovateľ, dramatik


Pochádzal z rodiny staviteľa. Študoval na gymnáziu v Kláštore pod Znievom, v Ostrihome a v Banskej Bystrici. V roku 1877 vážne ochorel. Po zotavení pracoval ako lekárnický praktikant, notársky pomocník, poštový úradník. V rokoch 1904 – 1923 pôsobil ako tajomník Spolku sv. Vojtecha v Trnave a od roku 1921 pôsobil dva roky ako knihovník vo Verejnej knižnici mesta Trnavy. Všestranne národne, kultúrne a najmä literárne činný dejateľ vo viacerých literárnych žánroch, pričom ťažisko jeho tvorby spočívalo v dramatickej oblasti. Významný autor národných, ľudovo zameraných hier a drám, ktorými sa zaradil medzi klasikov slovenskej dramatickej tvorby. Autor 51 divadelných hier pre ochotnícke javiská, tlačou vydal 35 hier. Spolumajiteľ tlačiarne Urbánek a spol. v Trnave. V roku 2014 mu v Divadle Jána Palárika v Trnave odhalili bustu.

Osobnosť mesiaca Jún 2018

Jaczová-Teplá Eva

(31.01.1920 Piešťany - 18.06.1998 Bratislava)

20.výročie úmrtia

Baletná umelkyňa, choreografka, učiteľka, dramaturgička


Štúdium na Baletnej akadémii v Budapešti absolvovala roku 1939. V r. 1939 – 1956 pôsobila ako sólistka baletu SND v Bratislave, ako dramaturgička baletu SND, súčasne ako sólistka baletu divadla Umění lidu v Prahe (Česko), externá učiteľka klasického tanca na Štátnom konzervatóriu, v r. 1979 – 1986 umelecká zástupkyňa riaditeľa Hudobnej a tanečnej školy v Bratislave. Prvá titulárna dramaturgička v histórii slovenského baletu. Spoluzakladateľka tanečného školstva na Slovensku, zakladateľka Hudobnej a tanečnej školy. Bola autorkou prvých slovenských odborných publikácií o balete (Učebnica klasického tanca, Balet SND a rôznych štúdií v oblasti pedagogiky a histórie slovenského baletu). Publikovala v mnohých novinách a odborných časopisoch kritiky o baletných predstaveniach a rôzne odborné články. Ako pedagogička vychovala mnoho vynikajúcich sólistov pre slovenské súbory. Jej zásluhou sa podarilo dostať baletné umenie na Slovensku na vysokú profesionálnu úroveň.

Osobnosť mesiaca Máj 2018

Wetzler Alfréd

(10.05.1918 Trnava - 08.02.1988 Bratislava )

100. výročie narodenia

Spisovateľ, publicista


Autor autobiografického románu o svojom úteku z koncentračného tábora. Pracoval ako robotník. V r. 1941 bol za sabotáž v tehelni zatknutý. V r. 1942 – 1944 bol väznený v koncen-tračnom tábore Auschwitz-Birkenau (Poľsko), odkiaľ sa mu 7. apríla 1944 podarilo utiecť spoločne s Rudolfom Vrbom. O hrôzach informovali židovských predstaviteľov v Žiline, kde spísali 32-stranovú výpoveď, ktorá sa stala známa ako Wetzlerova a Vrbova správa. V r. 1945 vydal brožúru Oswienčim, hrobka štyroch miliónov ľudí. Napísal ju dokumentárne a faktograficky, čo len zvýšilo jej presvedčivosť. Po skončení 2. sv. vojny pracoval ako redaktor a robotník. Počas svojho života sa nedočkal žiadneho uznania. Až v r. 1997 mu prezident SR udelil Rad Ľ. Štúra II. triedy in memoriam. V r. 2006 mu v Trnave odhalili pri synagóge pamätnú tabuľu. V r. 2007 mu bolo udelené Čestné občianstvo mesta Trnava spolu s Rudolfom Vrbom in memoriam za humánny prístup k životu a lásku k blížnemu prejavenú aj v najťažších životných chvíľach. Prezident SR mu udelil štátne vyznamenanie Kríž M. R. Štefánika I. triedy in memoriam za účasť v protinacistickom odboji s nasadením vlastného života. V r. 2008 bol ocenený Pamätnou medailou predsedu TTSK in memoriam.


 

Osobnosť mesiaca Apríl 2018

Jurík Marián

(05.04.1933 Trnava - 09.02.1999 Bratislava)

85. výročie narodenia

Muzikológ, publicista


Pôsobil ako redaktor v rozhlase, v televízii, v denníku Smena, bol riaditeľom Slovkoncertu, šéfredaktorom Opusu, umeleckým šéfom Opery SND i zakladajúcim redaktorom a neskôr šéfredaktorom dvojtýždenníka Hudobný život. Bol stálym spolupracovníkom Slovenského rozhlasu, externým pedagógom VŠMU, dlhoročným podpredsedom výboru SHF, predsedom Slovenskej hudobnej únie, Slovenskej muzikologickej asociácie a Umeleckej besedy Slovenska. Napísal niekoľko monografií slávnych interpretov. Bol vedúcim autorského kolektívu a spoluautorom viacerých publikácií (Malej encyklopédie hudby, Malej encyklopédie filmu, Encyklopédie dramatického umenia na Slovensku, Hudobného terminologického slovníka a publikácie 100 slovenských skladateľov). Napísal niekoľko monografií slávnych interpretov (Sviatoslav Richter, Emil Gilels, Maria Callasová, David Oistrach). V r. 1995 mu Hudobný fond udelil Cenu Jozefa Kresánka za celoživotnú kritickú a redaktorskú aktivitu.

Osobnosť mesiaca Február 2018

Lackovič Otto

(05.04.1927 Hlohovec - 04.02.2008 Praha (Česko)

10.výročie úmrtia

herec


V r. 1944 odišiel bojovať do SNP, kde bol ťažko ranený. Po skončení vojny začala jeho herecká kariéra. Pôsobil v Nitre, Michalovciach, Prešove a Žiline. Potom prijal ponuku účinkovať v Divadle satiry v Prahe (Česko) od Jana Wericha. Od r. 1962 účinkoval v Městských divadlech pražských. Hral polesného v známom filme Juraja Jakubiska Nevera po slovensky i v seriáloch Bylo nás pět, Synové a dcery Jakuba skláře, Rodáci, 30 případů majora Zemana a aj vo filmoch Nesmrtelná teta, Trhala fialky dynamitem, Sestričky či Bumerang. Bol ocenený za celoživotné majstrovstvo v dabingu, v sérii o Vinnetuovi daboval napríklad svojim typickým chrapľavým hlasom zloducha Rollinsa. V r. 2008 získal Pamätnú medailu predsedu TTSK in memoriam.


 

Osobnosť mesiaca Január 2018

Dopjera Ján

(06.07.1893 Stráže - 03.01.1988 Oregon, USA)

30.výročie úmrtia

Husliar, výrobca hudobných nástrojov, vynálezca


Za husliara sa vyučil u otca. Okolo r. 1908 sa s ním vysťahoval do USA, okolo roku 1922 začal v Los Angeles (USA) vyrábať bendžá a gitary. Po dlhých experimentoch v októbri 1926 požiadal o patent na celokovovú gitaru. V r. 1928 založil s bratmi novú firmu. Pôvodca brnkacieho nástroja dobro, 4 – 8 strunovej verzie gitary, ktorá sa vyznačovala 12-palcovým kovovým rezonátorom. Spolu s gitaristom Artom Simpsonom vyrobili v r. 1932 niekoľko rezonátorových gitár s magnetickým snímačom, ktoré sa považujú za vôbec prvé priemyselne vyrobené elektrifikované gitary na svete. Jeho pamiatke je venovaný medzinárodný hudobný festival Dobrofest Trnava. Pamiatke Johna Dopyeru je venovaná aj Dvorana slávy dobra v Trnave − je to prvé a jediné múzeum rezofonických nástrojov nielen na Slovensku, ale i v Európe. V r. 2003 získal Čestné občianstvo mesta Trnavy in memoriam.

Šošoka Jozef „Dodo“

(16.03.1943 Hronské Kosihy - 21.11.2008 Piešťany )

Džezový hudobník, bubeník, perkusionista


Vyštudoval Pedagogickú fakultu v Nitre a v r. 1988 Berklee College of Music v Bostone (USA). Patril medzi najznámejších slovenských džezmenov, bol zakladateľom Slovenského džezového kvarteta. Organizoval medzinárodné projekty a spolupracoval s veľkým množstvom významných osobností džezu. Vychádzal z hard bopového štýlu, ktorý transformoval do osobitého prejavu. Spájal v ňom rôzne exotické vplyvy – africkej hudby a Blízkeho východu. V kontexte slovenského džezu sa mu podarilo vytvoriť osobitý spôsob hry na nástroji, ktorý bol ocenený aj v zahraničí a konfrontovaný na koncertoch s významnými hudobníkmi z rôznych krajín sveta. Nositeľ americkej ceny Leo Danihelsa za hudbu, SHF mu udelil cenu za celoživotné dielo, propagáciu džezu doma i v zahraničí a za vernosť džezu. V r. 2008 získal Pamätnú medailu predsedu TTSK.

Napíšte nám

Máte nápad alebo otázku na našu knižnicu? Neváhajte nám napísať, sme tu pre Vás.

Typy dokumentov:

Výber dokumentov publikovaných v rokoch:

Termín vypracovania oznámi knižnica na základe poradovníka.

Čo nám ešte chýba?