Zobraziť štandardnú verziu stránky

Rudolf Dilong

1. august 1905 Trstená – 7. apríl 1986 Pittsburgh (USA)

básnik


      „Ak Slovensko zrodilo básnika, ktorý chcel všetko vidieť, všetko skúsiť a všetko vysloviť, tak to bol Dilong. Nebál sa témy ani slova.“

 Ján Okáľ


Rudolf Dilong ako básnik všetko, čo zažil, vložil do svojich diel. Narodil sa v Trstenej na Orave, kde navštevoval základnú školu a gymnázium. Ako sám neskôr píše vo svojich básňach, detstvo bolo trpké, po strate matky bez lásky: „Detstvo je raj, ale ja som ochutnal horké detstvo...“ Malý Dilong preto uniká do samoty, do prírody, sníva. Otec, ktorý sa druhýkrát oženil, ho poslal po maturite do Trnavy k františkánom. Dilong pôsobil v kláštoroch v Kremnici, Hlohovci, Malackách a Žiline a po absolvovaní štúdia katolíckej teológie (1929) bol v Nitre vysvätený za kňaza. Niekoľko rokov pôsobil ako stredoškolský profesor náboženstva, po vypuknutí 2. svetovej vojny narukoval ako vojenský kňaz do slovenskej armády, s ktorou sa dostal na východný front.

Tragicky prežíval smrť milovanej sestričky, Dilong o sebe píše, že preto sa stal básnikom, že “ja nechcel som o nej napísať báseň, chcel som sa s ňou rozprávať akýmsi plačom...aby si to prečítala vysoko z neba..“ Na jej pamiatku napísal zbierku Hanička (1942).

V júli 1945 odišiel do emigrácie, najskôr do Ríma, neskôr odišiel do Argentíny, kde najprv pôsobil ako kňaz slovenských vysťahovalcov vo františkánskom kláštore v Buenos Aires, potom v kláštore poľských františkánov Pablo P. Odesta. Zároveň redigoval periodikum Slovenské zvesti. Od 1965 žil v kláštore v Pittsburghu, kde sa okrem iného venoval redigovaniu časopisu Listy sv. Františka. Pracoval aj ako funkcionár Svetového kongresu Slovákov. Zomrel v Pittsburgu v USA 7. apríla 1986. Pochovali ho na pôde františkánskeho kláštora Sedembolestnej Panny Márie vo Valparaise, v štáte Indiana (USA).

Dilong patrí medzi popredných a mimoriadne plodných predstaviteľov slovenskej katolíckej moderny. Jeho tvorba zahŕňa viac ako sto básnických zbierok, pritom sme o tomto „básnikovi vo františkánskej kutni“ dlho nevedeli. Počas života dostal niekoľko prívlastkov – „básnik uštipnutý slobodou“, „tajomný mních“, „utajený oravský básnik“. Na jednej strane bol pokorným mníchom, na druhej vášnivým vitalistom, ktorý provokoval svoje okolie (zo vzťahu s Valériou Reiszovou z Malaciek sa mu narodila v roku 1942 dcéra Dagmar).

Do literatúry vstúpil ako spoluzakladateľ časopisu Postup, okolo ktorého sa združila už predtým založená rovnomenná skupina mladých básnikov, prozaikov a kritikov. V prvých troch básnických zbierkach Budúci ľudia, Slávne na holiach, Dýchajte lazy! oslavuje prírodu, krásu kraja, pôvab dediny. V zbierkach Helena nosí ľaliu a Mladý svadobník možno identifikovať vplyvy českého poetizmu. Jeho tvorba mala spirituálny meditatívny charakter, pričom za jej vrchol je považovaná kniha Ja, svätý František. V tridsiatych a začiatkom štyridsiatych rokov prijímal podnety rôznych básnických prúdov, najmä poetizmu a nadrealizmu (Mesto s Ružou). Neskôr, zasiahnutý vojnovými hrôzami, sa Dilong vo svojich zbierkach utiekal k témam detstva a rodnej Oravy, ktoré vnímal ako istotu vo vojnových časoch (zbierka Konvália, Nevolaj, nevolaj a iné), ale v básňach nachádzame aj smútok a bolesť nad stratou ľudských životov. Básnická úroveň jeho tvorby kolísala a menej hodnotnú časť jeho tvorby predstavuje príležitostná a oslavná poézia (Roky pod slnkom), ako aj poézia s agitačnými veršami podporujúcimi totalitnú ideológiu Slovenskej republiky (Gardisti na stráž!, Vojna).

V exilovom období vydal Dilong viac ako 70 básnických zbierok, svoj celoživotný žiaľ za domovinou kompenzoval množstvom práce na všetkých úsekoch literárneho, kultúrneho a spoločenského života. Literárna kritika mu niekedy vyčíta grafomanstvo a nedostatok schopnosti selektovať z vlastnej produkcie. 

V druhej polovici štyridsiatych rokov vydal časopisecky prvú verziu utopistického románu Agónia veku o tretej svetovej vojne, ale prejavil sa aj satiricky (Súdení, Dávaj, dávaj! a ako spoluautor v zbierke Kumssty..). Potom publikoval až v Argentíne (Vlasť volá, Balady, Listy z emigrácie, Diaľky a pieseň). V päťdesiatych rokoch je jeho tvorba predovšetkým autobiografická (romány Bez matky, Cesty vyhnanca, Pieseň lásky) a vydáva viacero zbierok poézie (Na vrchu nádeje, Za svetlom, V záblesku vekov..). Revolučné udalosti v Argentíne stvárnil v zbierke Stopy v ohni. 

V šesťdesiatych rokoch je menej produktívny, v jeho tvorbe sa vystupňuje náboženská tematika (zbierka Dotyk s večnosťou, Brehy slobody (k svojej šesťdesiatke), Na hrudách času, Pod krížom, Minúty Zeme. V roku 1963 – v jubilejnom cyrilo-metodskom roku napísal drámu Gorazd.

V sedemdesiatych rokoch napísal tri desiatky diel – básnické zbierky a lyrickú prózu, v ktorých sa spája náboženská meditatívnosť s lyrickou imaginatívnosťou (Kde holub doletí, Matka celá krásna, Rodisko, Hladký vetrík, Švih, Chodníky, Srdce nás bije, Dom na bývanie, Vidím otvorené nebo, Krok čo krok, Notes na prechádzky.. a knihy lyrických próz). V osemdesiatych rokoch je Dilongova tvorba ešte viac lyrická a meditatívna (zbierky Milovaní, Letieť a doletieť, Múdra panna, Božia amazonka, S fakľou v ruke, Milovať do konca, Nebo nehasne...).

Slovensko znovuobjavuje Dilonga až po roku 1989, v roku 1992 vyšiel výber z jeho exilovej tvorby Ja, Rudolf Dilong, trubadúr.

Aj keď Dilong zo Slovenska odišiel, dušou na ňom natrvalo ostal, čo dokazujú všetky jeho exilové zbierky. Smútok za domovom je v nich neustále prítomný. Odchod zo Slovenska pre neho natrvalo znamenal „vyhnanie z raja“. V Pokore vína Dilong o sebe napísal: „Nezviklaný šľahaním vetrov, ťažké kroky poznám ako žalmy spamäti, ako okružiny chleba. Len raz som žil, len jeden život som mal. Ďakujem mu, že som bol Slovákom. A necháš mi Bože, v tichej modlitbe rieky dar domoviny, ako v nej tečiem celým srdcom.“ V súkromných listoch, ktoré posielal svojej dcére Dagmar objasňuje svoj postoj nielen k rodine, ktorú opustil „ „Som dobrodruh, ktorý utiekol pred zodpovednosťou, ušiel smelo s nerozvážnym sebavedomím, odpútal sa od dvoch bytostí, hľadal nezávislosť a žiadalo sa mu vyskúšať svoje sily na slobode?... Nie, ja som len nemohol zniesť pád Slovenska a povojnové besnenie“ a zároveň objasňuje aj svoj vzťah k samostatnému štátu „..kto Ti povedal, že my chceme to isté, čo bolo v rokoch 1939 – 45? Nie za to bojujeme, aby prišiel „takzvaný slov. štát znova, zasa s kňazom prezidentom a s „klérofašistickou vládou“ pod ochranou znova nejakého nacistického Nemecka. My sme v boji za štát, ako sú všetky slobodné štáty sveta.“

Na Slovensko sa vrátil Dilong z emigrácie iba raz – v roku 1969, aj to bol vypočúvaný Štátnou bezpečnosťou. Život dožil v USA. Svojou bohatou tvorbou sa natrvalo zapísal do slovenskej literatúry ako moderný básnik, ktorý ani v poézii nezatajoval svoj františkánsky rehoľný habit a zároveň mu kňazské rúcho nebránilo v tom istom okamihu vnímať svet v jeho plnej farebnosti a kráse.

Zdroj: Štefan Moravčík: Básnik uštipnutý slobodou. In: Slovenské pohľady 7- 8, 2001, roč. IV. Vydala: Matica slovenská a Neografia, a.s. Martin

Napíšte nám

Máte nápad alebo otázku na našu knižnicu? Neváhajte nám napísať, sme tu pre Vás.

Typy dokumentov:

Výber dokumentov publikovaných v rokoch:

Termín vypracovania oznámi knižnica na základe poradovníka.

Čo nám ešte chýba?