Zobraziť štandardnú verziu stránky

Biele inšpirácie

Rozhovor s Miroslavom Danajom

Prof. MUDr. Miroslav Danaj, CSc. – básnik, aforista, prozaik, publicista, povolaním lekár – chirurg, vysokoškolský pedagóg. Rozhovor, ktorý vám ponúkame, vznikol v jednej z trnavských kaviarní v novembri 2013.

Dvere kaviarne stlmili ruch ulice. V rohu pod obrazom stôl pre dvoch. Vôňa kávy odsúva nápor starostí, uvoľňuje myseľ. S knihou v ruke Rátanie rán a s jej autorom Miroslavom Danajom sa rozprávame o napísanom i nepísanom. O bielych príbehoch nielen v medicíne. Hlt čierneho moku rozpúšťajúci sa v ústach spúšťa biele inšpirácie.


"S mliekom a bez cukru.

Biela nesklame.

Biela ako sneh, ktorý pokryje zem.

Prekryje krajinu mäkkým podkladom.

Vkročíš, zanecháš stopy.

Stopy po krokoch vedú do diaľav.

Vyšliapaný chodník človeka k človeku.

Spája život so životom.

Biela ako nepopísaný papier. Biela ako možnosť.

Podklad pre stopy i písanie.

Priestor spojenia slova so slovom, spojenia človeka s človekom.

Biela je krehká ako človek. Ľahko sa zašpiní."


Pavol Tomašovič:

Miroslav, zapĺňaš bielu príbehmi, ktoré sú aj našimi životmi. Biela sa stala podkladom pre znaky odkazujúce k skrytému, spoločnému.

Pre teba je biela výzvou i profesiou. V medicíne i v literatúre.

Z tvojich bielych príbehov cítiť poznanie krehkosti bielej i vedomie jej výzvy.

Odpovedáš na ňu na oboch frontoch. Píšeš i liečiš.

Pri vedomí bielej však slová autora nikdy neobsiahnu všetko, tak ako ani lekár nemá život v rukách. Obidva fronty nikdy nemožno vyčerpať. Človeka však áno.

Ako vyčerpáva teba toto balansovanie medzi bielou a jej krehkosťou?


Miroslav Danaj:

Po tvojej reflexii na bielu som si uvedomil, že biela je nielen farbou a symbolom nás, zdravotníkov, ale aj pocitom. Vnímaním niečoho čistého, sviatočného, ako šaty nevesty, ktoré keď odloží, vystrieda po svadobnej noci biele ráno a následne deň s neznámou bielou, ktorú popíše človek, ako aj všetko, čo ho obklopuje.

Biela znamená aj čisté medziľudské vzťahy. Sme súčasťou dneška, no zajtra už histórie miesta a spoločnosti, v ktorej žijeme.

„Krátkí zemepis Szekacsa Lajoša z roku 1867“, ktorý napísal v ľudovej škole môj pradedo, bol inšpiráciou pre ďalšiu bielu v mojom živote, pre generáciu mlynárov na Váhu v Dolnej Strede. Múka je tiež biela ako hmla nad vodou. Profesor Šimončič dal zreštaurovať toto dielko a zaujímavé sú nielen otázky a odpovede zo zemepisu, ale aj slovenčina z roku 1867, ani nie bernolákovčina, ani štúrovčina. Jeho jeden syn, mlynár, padol v prvej svetovej ako môj dedo z otcovej strany, ale to by bolo na dlhé rozprávanie...

Medicínu aj literatúru a príbehy v nej, ale aj príbehy z bežného života nemožno od seba oddeliť, kráčajú ruka v ruke. Aj radosť a bolesť. Lebo bez bolesti by sme nevedeli precítiť radosť. Literatúra sa snaží zachovať okamih, kroky, chvíle. Tie výnimočné i bežné, ktoré sa výnimočnými možno stanú až neskôr ako súčasť histórie, ak na nás nezabudnú naši nasledovníci. Máš pravdu, balansovanie medzi bielou farbou medicíny a bielymi stránkami, ktoré popíše literatúra, vôbec nie je jednoduché. Autora, v tomto prípade lekára, nevyčerpáva možno tak ani obsah medicínskych príbehov, ako skôr dilema, ako ich spracovať, dať na biely papier tak, aby čitateľa, ak sa s hrdinom príbehu identifikuje, nebolel jeho osud viac, než je schopný uniesť. Ani dilema, či sa má lekár venovať aj inej ako odbornej literatúre, nie je jednoduchá. Má na to právo vtedy, ak už dozrel čas, aby dokázal skĺbiť krásnu literatúru s odbornou činnosťou, aby mu povolanie, pre ktoré skladal Hippokratovu prísahu, neodcválalo na Pegasovi.


Pavol Tomašovič:

Práve si „Krátkím zemepisom“ naznačil paradox písania. Na bielej odkrývaš biele miesto v pamäti. Miesto po stope človeka, rodiny i histórie. Obnovuješ a pripomínaš ju.

V prológu svojej knihy píšeš: „Pri písaní bielych príbehov som si uvedomil, že hlavným posolstvom, ktoré nám zanechali naši rodičia a všetci pred nimi, je to, že ich príbeh je aj naším životom.“

Dnes sa príbeh, ktorého sme súčasťou, stal nejasným. Zahmlieva sa. 

Akoby kostra, jeho nosná os, stála len na jednotlivcoch.

Príbeh rodičov sa zanáša množstvom iných interpretácií, videní i vízií.

Samotná rodina, v minulosti najdôležitejšia komunita spoločnosti, ktorej sme súčasťou, sa spochybňuje.

Stopy vedú od seba, mimo iných.

Rozatomizovala sa spoločnosť, rozpadol sa spoločný príbeh, jeho nosný krehký podklad sa znečistil. Rozprávanie stráca obsah v sebaprezentáciách. 

V umení i v literatúre vznikajú rôzne deštrukcie, ruší sa kontinuita, idey a zjednocovacie princípy.

Preferovaná je odlišnosť, stratili sme stred a extrém sa stal hrdinom dňa.

Hlavne rýchlo zaujať. Zažiariť a zhasnúť.  

Tvoja kniha a príbehy v nej si napriek týmto postmoderným trendom držia líniu klasického rozprávania. Slovo nadväzuje na slovo a tvoje kroky po bielom snehu rešpektujú jeho krehkosť.

Vedú od človeka cez človeka k ľuďom.

Bez kriku, skrývajúc vlastnú bolesť, mapuješ príbehy, ktoré skrížili ten tvoj.

Parafrázujúc názov jednej z tvojich poviedok sa preto pýtam: O tom nám to hovoríš?


Miroslav Danaj:

Prvého novembra na Všetkých svätých si s dojatím spomíname počas bieleho večera, keď sú cintoríny vysvietené, na všetkých nenahraditeľných príbuzných, ktorí už odišli tam hore. Na pomníky kladieme kvety a prihovárame sa tichou modlitbou tým, ktorí nás čakajú možno po celý rok, trpezlivo, ticho. Vzdialenejší príbuzní. Možno pre nič iné, iba preto, aby nám boli vďační za spomienku. Možno o jeden či dva hroby ďalej sú naši oveľa starší priami predkovia. O niektorých z nich už ani nevieme, kde sú pochovaní a ani nepoznáme ich mená, čím boli, ako žili a na ich hrob už nemá kto položiť kvety. Splnili svoje poslanie. Stali sa anonymní, akoby zmizli v bielej hmle. A predsa sme tu len vďaka nim.

Naši rodičia, prarodičia a praprarodičia sú základom toho, že sme, že žijeme. Im som chcel venovať časť bielych príbehov. Vzdať im hold a možno evokovať v čitateľovi spomienku na nich a ich význam pre nás. Všetky ostatné snahy o výnimočnosť či inakosť sú pominuteľné a kto si to neuvedomil, možno nájde tak trochu odpoveď aj v Rátaniach rán. Pri odchode najbližších, a pritom nemyslím len na rodinu, si uvedomujeme, že zajtra už nebude také ráno ako tie predchádzajúce, že odišiel aj niekto, kto bol v živote naším strážnym anjelom, hoci si anjelov každý predstavuje inak.        


Pavol Tomašovič:

S anjelmi si prešiel opäť k farbe, ktorá ich symbolizuje.

"Biela prichádza s ránom.

Nový deň, nová možnosť. 

Ráno prevrátený list v knihe života.

Ráno spoznané po noci.

Patria k sebe. Noc i ráno.

Ráno a rany. Rany a rátanie rán.

Po ranách sme citlivejší.

Vnímame krehkosť bezbolestnosti i prechod z tmy na svetlo.

Krehkosť bielej, krehkosť života."


Píšeš o ránach, po ranách v srdci z krehkosti človeka. Sú rána a rany, ktoré ťa poznačili, ktoré sa stali súčasťou príbehu, ktorý nesieš po svojich rodičoch. Dajú sa vôbec zrátať?


Miroslav Danaj:

Čisto z matematického hľadiska je rátanie rán jednoduché. Stačí spočítať, koľko má rok dní a vynásobiť to tými našimi dožitými. To by však bolo málo. Biela vystrieda noc a už v nej si kladieme otázku, aké ráno nás čaká. Každý z nás má to svoje, v tom sme jedineční. Aj tí, ktorí žijú spolu celý život, majú iné to svoje ráno, inú tú svoju bielu, ktorá vystrieda čiernu noc. Rána prinášajú neraz okrem nádeje aj rany. Biele ráno každého z nás je ako strom. Aj stromov je veľa, ale každý z nich rastie a žije tak, že sa navzájom dotýkajú rukami -konármi. No rodíme sa sami a sami aj z tohto sveta odchádzame.


Pavol Tomašovič:

Odchádzanie sprevádza pocit straty najmä u tých, čo ostávajú. Zostáva prázdne miesto. Ranu možno vnímať i širšie.  

Rana je ako trhlina v texte na tele zmyslu rozprávania.

Rana otvára vstup do tela, do bytostného celku rozprávača.

Vznikajúce biele miesto v texte odkrýva spoza vypovedané to skryté.

To, z čoho je živené telo rozprávania. Z ticha premýšľania.

Rana odhaľuje bijúce srdce, tep času neúprosne plynúceho.

Rana odkrýva ráno poznania.

Krehkosť bielej.

Vyvoláva bázeň pred životom a človek poznania si je vedomý svojho „hapkania“. Nenachádza slová, no potrebuje sa podeliť.

Toto cítim, ak mám niečo povedať o texte, ktorý prešiel človekom.

Ťažko sa o tom píše i hovorí. Ako to cítiš ty? 


Miroslav Danaj:

Všetci máme svoje rána a svoje rany. Nepoviem nič nové: blízki nám zmierňujú bolesť z rán, lekár rany lieči a Boh uzdravuje. Krásne si to povedal – rana ako trhlina v texte, nádherná metafora. Je pravdou, že o niektorých ranách sa lekárovi píše veľmi ťažko. Lekár, literát, nesmie príbehom, nech by bol akokoľvek boľavý, vydierať city čitateľa, nesmie vyvolať krutú beznádej a ani vyvolať pocit, že lekár je tým, kto zachránil život pacienta, že mu predĺžil jeho rána a dá mu nádej do ďalších dní, aj keby tomu tak just bolo. Uvedomil som si, že všetci máme istú danosť, ak využijeme svoje schopnosti naplno, znamenáme toľko ako ten lekár, ktorý lieči. Preto si vážim všetkých ľudí, korí pomáhajú iným akýmkoľvek spôsobom. Mal som priateľa, ktorého milovalo ako futbalistu celé Slovensko, Európa aj svet. Bolí, ak si spomeniem, že som mu nemohol dať viac, ako dal on svojim príbuzným, priateľom a aj mne ako jeho lekárovi. Ľudskosť a nekonečnú skromnosť. O tom sú biele príbehy. Biele holubice a biele balóny vypustené na trnavskom štadióne s číslom 9 leteli smerom k jeho rodisku...


Pavol Tomašovič:

Píšeš o tom v poviedke „Hrdlička na anténe“.

Na záver nášho rozhovoru musím skonštatovať: "Ak je kniha dobrá, netreba veľa slov o nej. Čaká na svojho čitateľa." Pri hodnotení tvojej knihy to skúsim zhrnúť ešte nasledujúcimi slovami:

"Rátať rany a neupadnúť do sebaľútosti či naopak do bezcitnosti je nevšedné.

Rátať rany a nespôsobovať ďalšiu bolesť je neľahké.

Rátať rany a napriek ich bolesti byť nositeľom rán, prinášajúcich nový deň a nádej bytia, je umením.

Umením nielen života, ale i literárnym."

Rozhovor pripravil Pavol Tomašovič.


Životopis:

Miroslav Danaj, prof. MUDr., CSc. sa narodil 1. 1. 1946 v Dolnej Strede nad Váhom. Od ukončenia vysokoškolských štúdií na Lekárskej fakulte v Martine v roku 1969 pôsobí na Chirurgickej klinike FZaSP TU – Fakultnej nemocnice Trnava, v súčasnosti ako prednosta. Zároveň vyučuje chirurgiu v ošetrovateľstve a verejnom zdravotníctve na Katedre klinických disciplín Fakulty zdravotníctva a sociálnej práce Trnavskej univerzity v Trnave.

Patrí k popredným slovenským chirurgom, je členom redakčnej rady časopisu Slovenská chirurgia, členom výboru Slovenskej chirurgickej spoločnosti, iniciátorom a organizátorom medzinárodných chirurgických kongresov HXJ na pôde Chirurgickej kliniky v Trnave. Vydal viaceré odborné publikácie z oblasti medicíny.

Od 2007 roku publikuje v Literárnom týždenníku a v Slovenských pohľadoch. Vydal knihy aforizmov Niečím ťa možno liečim: Aforizmy a iné inotaje (2008), OnaQjšia káva: Myšlienky na piatkový večer (2010) a Smiem si prisadnúť (2012). V zbierke poézie Roztratená nahota (2009) sa v troch básnických cykloch (72 básní) predstavil ako kultivovaný tvorca subjektívno-reflexívnej lyriky s tematikou kraja, ktorý sa ho dotkol najmä cez príbehy ľudí. Významným zdrojom inšpirácie a originálnej výpovede je autorovo civilné povolanie chirurga, osobnostný pohyb na hranici života a smrti, ktorý ho núti zamýšľať sa nad zmyslom bytia a vzťahmi ľudí okolo nás. Vydal prozaické knihy V pohode, dá sa: Krátke príbehy z dlhej cesty (2011), Rátanie rán: Biele príbehy nielen z medicíny (2013) a knihu krátkych próz Biele príbehy (2014).

Za medicínu a literárne aktivity mu udelili 5. marca 2010 titul Čestný občan mesta Trnava.

Je členom Spolku slovenských spisovateľov.

Napíšte nám

Máte nápad alebo otázku na našu knižnicu? Neváhajte nám napísať, sme tu pre Vás.

Typy dokumentov:

Výber dokumentov publikovaných v rokoch:

Termín vypracovania oznámi knižnica na základe poradovníka.

Čo nám ešte chýba?