Slovom proti vírusom - Anna Tamajka z jej Denníka z karantény
Viac o projekte Slovom proti vírusom
Z denníka v karanténe
Pondelok. 22. deň karantény by sa mal už niesť v duchu rutiny. S dobrým pocitom, že získam trochu času, kým sa deti zobudia, že sa naozaj netreba obliekať či líčiť do práce, trošku sa pováľam v posteli. Ešte stále som v nej sama. Nesťažujem sa, po dvadsiatich rokoch manželstva mi už trochu priestoru chýbalo.... Lenže mi chýbajú aj ľudia, tak celkovo. Cítim to už aj tu. Ráno sa jednoducho zobudíte vedľa prázdneho miesta. No, možno to v konečnom dôsledku naše manželstvo posilní. Aj jej veličenstvá spávali predsa v oddelených spálňach a podaktorí psychológovia to odporúčajú aj teraz na oživenie chátrajúceho vzťahu. Zvykám si už asi na tento stav. Teda stav pandemický, nie chátrajúceho manželstva. V tom moje strapaté posteľné myšlienky vytrhne hrozivý krik: „Mama, maminkááá, rýchlo sem utekááááj!“ Prudko vyskočím a letím do kúpeľne. V stave celosvetovej pandémie už vidím, ako sa stalo niečo môjmu pokladu. Panebože, kiahne alebo horšie nejaký úraz, horúca voda! Všade vidia a počujú, že umývajte si ruky teplou vodou! Určite sa obarila....Kam pôjdem s dieťaťom, čo ochraňujem doma pred vírusom, aby mi ho teraz zachránili? Trvá to len pár sekúnd, ale moja predstavivosť pracuje na plné obrátky. Otváram dvere na kúpeľni: „Maminkáááá, pozri takúto megabublinu som urobila z mydla.“ V očiach svietia iskričky, ruky cele po lakte od mydla. Detské šťastie v jeho čistej podobe a to doslova. Dúfam, že aspoň zvyšok dňa bude už pokračovať v karanténnej rutine. Omyl. Scenár sa opakuje a ja som trochu hysterická matka, veď ktorá z nás je teraz úplne mentálne ok, že? No, ja zase naletím. „Mama, mama, pomóóóc, je tu netopier!“ Áno, priznávam, bývame na dedine a milujeme všetku háveď okolo nás. Kurníkšopa, teraz mi vletí netopier a na obed? Bože, musí byť chorý či ranený. Fúúj, netopier. Letím s malým infarktom a dušičkou, v hlave sa mi premietajú titulky o čínskom Wu-chane, kde to vraj začalo netopiermi. V kuchyni naozaj čosi poletuje. Môj streštený syn naháňa svoju sestru dokonalým tortilovým netopierom. Jačia ako najatí. Prešla ma chuť na obed. Zajtra urobím ryžu, žiadne placky. Infarkt si nemôžem dovoliť. Zvyšok dňa prebieha v rutine mnohých domácností dneška. Ja na počítači, muž na počítači, jedno dieťa online vyučovanie, jedno...jedno...vlastne ani nemám čas sledovať, čomu sa celý deň venuje. Spolieham sa na hlásič – „mamááá, mamááá“. Dúfam, že zvyšok dňa do večera už dám len s pracovným stresom. Omyl. Okolo 17.00 h ma nezvyčajne, nerutinne vytrhnú telefonáty, pípnutia na všetkých možných sociálnych sieťach. Vraj sa zajtra niečo školské chystá, treba to otestovať. S kamoškou narýchlo inštalujeme, reku rýchlo vyskúšame. Čaro online je fakt niekedy čarovne úprimné. „Suseda, ty máš akéééé vlasy nové,“ zaziape na mňa kamarátkin manžel. Trochu vyrýva, nestačila som sa riadne učesať, nalíčiť, veď načo aj, keď som doma a hasím od rána infarktové stavy. Trochu sa zahanbím, ja ťapa, som nevypla kameru! „Počuj, suseda, a aký si ty ročník, vlastne? Takto, keď ťa vidím nanemaľovanú.....“
Sakra, kde je to tlačidlo no kamera?!
„...osemdesiatka, Milan, osemdesiatka....“.
Na druhom konci sa ozve ďalšia otázka, pri ktorej ľutujem a veľmi, že som sa ráno nenalíčila, že nechodím von z domu, do práce, že môj život nabral novú rutinu, že ma radšej naozaj nezožral hoc aj tortilový netopier:
„Jako tisícdevästoosemdesiat?“
No, nie, asi tisícosemto..! Do očí sa mi hrnú slzy, od stresu, smútku, vyčerpania....Ja chcem späť svoju rutinu – ranný zhon, preplnené obchody, meškajúce autobusy, pracovný stres výlučne len na pracovisku a cez obed menu za 6,50, ktoré ani celé nedojem, lebo je bez chuti. Človek nevie, čo má, kým to nestratí.