Zobraziť štandardnú verziu stránky

Rozhovor s Viliamom Turčánym

Má svoje mesto rád

Rozhovor s básnikom, prekladateľom a literárnym vedcom Viliamom Turčánym

Viliam Turčány je nepochybne mimoriadnym zjavom slovenskej literatúry. Je virtuóznym básnikom, bravúrnym prekladateľom a excelentným literárnym vedcom. Napriek tomu, že počas profesionálneho pôsobenia žil najmä v Bratislave, jeho život je spätý aj s Trnavou a trnavským regiónom. Narodil sa v neďalekej dedinke Suchá nad Parnou, strednú školu študoval v Trnave a v súčasnosti jeseň života trávi v Šelpiciach pri Trnave. Aj jednu zo svojich najznámejších básní Mám svoje mesto rád venoval Trnave.

Knižnica Juraja Fándlyho v Trnave si túto veľkú osobnosť slovenskej kultúry pri príležitosti jeho deväťdesiatych narodenín uctila spomienkovým podujatím, ktoré pripravila v spolupráci s obcou Suchá nad Parnou dňa 16. apríla 2018 v Kultúrnom dome v Suchej nad Parnou. Pri tejto príležitosti vznikol rozhovor, ktorý vám ponúkame:

Pavol Tomašovič:

Čím dlhšiu cestu životom človek prejde, tým viac si váži miesto, odkiaľ vyšiel. Rodisko, ktoré poskytuje zázemie pre jeho prvé kroky. Ako si spomínate vy na rodnú obec Suchá nad Parnou?

Viliam Turčány:

Rodná obec bola pre mňa prvým dotykom so životom i so slovom. Chodil som tam prvých päť tried ľudových do školy a odtiaľ som pokračoval v štúdiu na gymnáziu v neďalekej Trnave. Prvé štyri roky som zo Suchej chodieval buď bicyklom, alebo autobusom. Bicykel som už mal od štyroch rokov, čo nebolo v tej dobe samozrejmosťou. Bol som naň hrdý, ako aj na to, že som sa mohol na ňom bicyklovať spolu s Jožkom Silným, ktorý bol v kraji známy ako víťaz viacerých pretekov. Ja, malý chlapec Vilko, som mohol chodiť s veľkým Jožkom, ktorý bol známy nielen v Suchej.

Môj rodný dom v Suchej, a som na to hrdý, stál v samotnom srdci obce. Medzi mostom nad Podhájskym potokom a zákrutou, za ktorou sa vchádza do Hoštákov. Tam potom cesta ústi k mlynu, ktorý spravovala rodina Pilárikovcov. Zo suchovského potoka bolo iba kúsok k Parnej. Tu treba pripomenúť, že mnohí nesprávne volajú potok Parná. Názov potoka, pokiaľ viem, nie je nikdy adjektívum, a preto názov rieky pochádza z miesta, kde pramení. Z Pariny, od ktorej je i názov Parna. Suchá nad Parnou sa ešte rok pred mojím narodením volala iba Suchá. Obec je požehnaná tým, že leží na sušine medzi tromi potokmi. Jeden z nich, Parna, je až za obcou a podchádza ju.

V tomto kontexte možno ešte povedať, že názov obce Bohdanovce nad Trnavou je tak trochu nesprávny, pretože obec sa nachádza nad Trnávkou. A tá určite nie je riekou, veď vieme, že Trnávka nie je ani potok, skôr taký jarok. Bohdanovce by sa tak mali správne volať Bohdanovce nad Trnávkou, aby sme zbytočne nemiatli ľudí.

Pavol Tomašovič:

Váš jazyk je nielen kultivovaný, ale i poetický a vyšperkovaný. Kde sa rodila vaša úcta k slovu a priam zo srdca vyvierajúci vzťah k jazyku a poézii?

Viliam Turčány:

Pokiaľ ide o suchovskú vzdelanostnú základňu, tak najväčší vplyv mal na mňa učiteľ Imrich Oravec v piatej triede, ktorý mal veľmi rád poéziu a voviedol ma do diel štúrovcov. V piatej triede ľudovej som tak už aj ja začal, povzbudený učiteľom, písať. Po odchode na gymnázium do Trnavy moja túžba vyjadriť sa slovom ešte zosilnela.

Pavol Tomašovič:

Trnava sa pre vás stala nielen miestom štúdia a priateľov, ale aj múzou. Očarila vás natoľko, že ste jej venovali svoje vyznanie Mám svoje mesto rád.

Viliam Turčány:

Trnava ako centrum vzdelanosti ma veľmi ovplyvnila. Aj preto ju mám rád. Keď som v nej študoval, mala tridsaťtisíc obyvateľov, bola tretím najväčším mestom na Slovensku. No mala päť stredných škôl, ktoré sa končili maturitou, čo bolo v tej dobe ojedinelé. Trnava bola pre mňa aj historickým mestom, ktoré bolo ostrovom kultúry i duchovného života. Hradby, ktorými bola obklopená, pripomínali, ako naši predchodcovia bránili svoje mesto i kultúru pred nájazdmi Turkov a nepriateľov.

Mal som to šťastie, že sme tvorili silné ročníky so záujmom o vzdelanie a literatúru. Vedomie, že nie som sám, že predo mnou boli na gymnáziu takí študenti, ako Mihálik či Válek, ma veľmi inšpirovalo a povzbudzovalo k tvorbe. Bezprostredne som mal pred sebou silnú skupinu mladých básnikov a literátov a podnecovali ma aj moji spolužiaci. S poéziou som sa tak stretával i v konfrontácii s nimi. Pre našu tvorbu bolo dobré aj to, že vychádzal zborníček Trnavský gymnazista, v ktorom sme publikovali. V ňom bol zverejnený aj podrealistický manifest, ktorý som ako oktaván v marci 1947 vyhlásil so spolužiakom Jánom Darolom. Bol myslený spola vážne, spola humorne. Tak to brali aj pedagógovia, ktorí sa nás pýtali, či si robíme iba špás, alebo to myslíme vážne. Bolo tam jedno i druhé.

Pavol Tomašovič:

Na čo ste chceli upozorniť týmto manifestom, paródiou na Bretonov druhý manifest surrealizmu?

Viliam Turčány:

No, keďže panoval ešte nadrealizmus, s ktorým sme nesúhlasili, považovali sme za dôležité to nejakým spôsobom pomenovať a pritom neublížiť. Aj preto sme to poňali tak trochu humorne. Nadrealizmus totiž nerešpektoval žiadne pravidlá, každý si mohol písať, čo chce bez ohľadu na to, či tomu niekto rozumie. Čo koho do toho, že ty máš predstavy, ktorým rozumieš len sám, ak ich nevieš podať takým spôsobom, aby si z toho aj iní niečo vzali. Preto sme začali hovoriť o podrealizme ako o ceste z nadradenosti ku koreňom, k pochopeniu základov vlastnej kultúry.

Pavol Tomašovič:

Je zaujímavé, že tento spôsob istej nadradenosti a nekomunikácie s čitateľom sa často objavuje aj dnes. Literát by sa asi nemal vyhovárať na to, že nezrozumiteľnosť textu pramení z neschopnosti čitateľa, ale mal by hľadať spôsob zrozumiteľného sprostredkovania posolstva.

Viliam Turčány:

Pochopiteľne. Musí byť zrozumiteľný. Nemôže to byť tak, že on si pospevuje bez ohľadu na to, či mu niekto rozumie alebo nie. To ma potom nezaujíma.

Pavol Tomašovič:

Ak by ste siahli do gymnaziálnych čias, na ktorého profesora si najviac spomínate?

Viliam Turčány:

Z pedagógov, ktorí ma ovplyvnili, si spomínam na profesora Františka Jakubca, ktorý nás oboznamoval aj so situáciou v Rusku. Často mal pramene, ktoré začali byť zakázané, pretože boli namierené proti už panujúcemu boľševizmu. Dozvedeli sme sa napríklad aj to, že manžel Achmatovej bol vodcom básnickej skupiny akmeizmus. „Akmé“ je vrchol a to je už blízke k parnasismu. Tí sa snažili o krásu literárneho diela s dôrazom na precíznu formu s rozmanitosťou žánrov. Čiže čiastočne to, čo sme chceli obnoviť. Nám nešlo o obnovenie akejsi vlády čistého umenia, ale o rešpektovanie určitého poriadku jazyka, ktorý vedie k dorozumeniu, a nie naopak. Aby sme boli zrozumiteľní ľuďom. Musia platiť spoločné pravidlá, aby sme si rozumeli.

Pavol Tomašovič:

Hlboká úcta k jazyku a snaha porozumieť podstate vypovedaného sa odzrkadlila vo vašich prekladoch a prebásneniach klasických diel. Čo vás najviac ovplyvnilo pri prekladateľskej práci?

Viliam Turčány:

Určite išlo o snahu pochopiť daný text a jazyk. Zásadný význam mala pre mňa spolupráca s Jozefom Felixom. Mimochodom ma skúšal na prvej štátnici z francúzskej literatúry. Na začiatku našej spolupráce mi najskôr dal preložiť 26. spev Danteho Pekla, zaradený do antológie zo svetovej literatúry. Potom sme už spoločne pokračovali pri preklade Božskej komédie, ktorá je zložená zo 14 233 veršov.

Pavol Tomašovič:

Vy ste to už spomínali vo viacerých rozhovoroch, no mňa to dodnes fascinuje, že všetky tie verše ste sa naučili najprv naspamäť.

Viliam Turčány:

No, musím sa priznať, že, žiaľ, dnes ich už všetky neviem. Každý nový spev (spolu 100 spevov), ktorý som prekladal, som sa dopredu musel naučil naspamäť, aby kdekoľvek som sa nachádzal, mohol som s ním robiť. Vždy som aspoň sedem spevov musel mať v hlave. Bola to nesmierna pomoc, lebo vtedy neboli počítače, ale používali sme vlastnú pamäť. V nej som mal uložený i predchádzajúci spev v prebásnení i v pôvodnom tvare a učil som sa nasledujúci. Kontinuita a porozumenie vzájomného prelínania boli pre prebásnenie dôležité. Už som to kdesi hovoril, že takto som mal v pamäti vyše štyristo veršov v origináli, stoštyridsať veršov v prebásnení a na prebásnení ďalších vyše 100 veršov som pracoval. Práca na definitívnom tvare spevu mi trvala niekoľko týždňov. Preklad Pekla mi spolu s Félixom trval päť rokov a i mne samému trvalo päť rokov spracovanie prekladu Raj. Iba Očistec, ktorý je asi vždy najdlhší, trval pre rôzne dôvody zhruba 17 rokov.

Pavol Tomašovič:

Mnohí literárni kritici vyzdvihli vašu brilantnú prácu s jazykom a slovom. Vašu tvorbu charakterizuje popri citlivosti k obsahu a kontextu aj hudobná rytmika textu i používaná forma. Často sa napríklad v názvoch vašich básni objavuje palindróm.

Viliam Turčány:

Určite nešlo len o hru. Vždy som sa snažil, aby text plnil úlohu mostu. Tie spájajú brehy. Slová by mali prepájať ľudí. Most umožňuje priechod z jednej i druhej strany mosta. Tak, ako možno text palindrómu čítať z oboch strán, tak by malo byť slovo zrozumiteľné pre všetkých, ktorých oslovuje. Nie som zástanca toho, že literát, či ten, čo pracuje so slovom, si hovorí čo chce, bez ohľadu na obsah, kontext a ľudí, ku ktorým je slovo smerované.

Text a rozhovor Pavol Tomašovič


Životopis:

    Viliam Turčány sa narodil sa 24. februára 1928 v Suchej nad Parnou v roľníckej rodine. Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Trnave, kde aj maturoval /1939 – 1947/. Absolvoval odbor slovenčina a francúzština na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave /1948 – 1952/.

    V rokoch 1952 – 1970 pracoval ako vedecký pracovník v Ústave dejín slovenskej literatúry SAV, potom odišiel na dva roky na univerzitu v Neapole prednášať slovenskú literatúru. Po návrate z Talianska sa opäť stal vedeckým pracovníkom Literárnovedného ústavu SAV, kde pôsobil až do odchodu na dôchodok v roku 1988.

    Je autorom viacerých básnických zbierok: Jarky v kraji (1957), V toku (1965), U kotvy (1972), kniha básní Oliva (1974) je výberom ľúbostnej lyriky z predchádzajúcich zbierok, ktorý však obohacujú dva nepublikované ľúbostné cykly Nové Bukoliky a Piesne potulného pevca, ďalej nasleduje zbierka Aj most som ja (1977). V roku 1978 vyšiel druhý obsiahly výber z básnikovej tvorby pod názvom Piesne. Zbierka Venuše slovenského praveku (1979) je vencom štrnástich sonetov, inšpirovaných archeologickými nálezmi pravekej kultúry na našom území. Ďalšia básnická zbierka Srdce, DrSc. (1987) obsahuje básne vyjadrujúce básnikovu životnú skúsenosť. Zbierka Až do najďalších konín (1988) je motivickým návratom do krás rodného kraja. Ďalším monotematickým výberom poézie V. Turčányho je bibliofilské vydanie Učitelia Slovanov (1990). Na verbálnu hravosť a rýmotvornú vynachádzavosť Turčányho poézie upozorňujú názvy jeho zbierok Oheň z Neho (1992), Rada a dar (1995) Srdce zve a vyzváňa (1998).

    Rovnocennou súčasťou tvorivých aktivít V. Turčányho je literárnovedná činnosť a prekladateľská tvorba. Je popredným literárnym vedcom v oblasti verzológie. Napísal štúdie o básnickej tvorbe P. O. Hviezdoslava, S. H. Vajanského, J. Jesenského, I. Krasku, J. Kollára, J. Hollého, ale aj o poetike Hviezdoslavových prekladov a prekladoch Petrarcu a Danteho do slovenčiny. Z tejto oblasti činnosti knižne vydal Na krásnu záhradu Hollého Jána (1972), Petrarcov vavrín (1974) a syntetickú monografiu Rým v slovenskej poézii (1975), ktorá je vlastne dejinami slovenskej poézie, vrátane ľudovej veršovanej slovesnosti.

    Svoju pozornosť zameral aj na najstaršiu slovenskú a slovanskú literárnu pamiatku – veľbáseň Proglas od sv. Konštantína - Cyrila. Jeho prebásnenie Proglasu do modernej slovenčiny dokladuje, že Slováci patrili medzi najkultúrnejšie národy modernej kresťanskej Európy už v 9. storočí. 

    V oblasti prekladateľskej tvorby sa sústredil na dielo klasických talianskych básnikov, najmä Danteho Alighieri. Spoločne s Jozefom Felixom preložil prvú a druhú časť Božskej komédie Peklo (1964) a Očistec (1982). Tretí diel Božskej komédie Raj (1986) preložil po smrti J. Felixa samostatne, čím opäť potvrdil svojbytnosť a rovnocenné postavenie slovenského jazyka v svetovej kultúre.

    Obsiahly výber z jeho prekladateľskej tvorby vyšiel pod názvom Preklady (1980). Svojráznou syntézou všetkých troch tvorivých aktivít V. Turčányho je kniha Podľa vôd a voľných polí (1978), v ktorej sa predstavil ako básnik, prekladateľ i literárny teoretik.

    Turčány patrí medzi našich najlepších literárnych vedcov a prekladateľov. Za svoje dielo bol viackrát ocenený, je nositeľom Pribinovho kríža I. triedy, ktorý mu odovzdal prezident SR /2001/, Ceny Fra Angelica – za prínos kresťanských hodnôt do umenia za rok 2002 – Biskupskej konferencie Slovenska, Ceny za celoživotné dielo v oblasti poézie a umeleckého prekladu, ktorú mu udelili Spolok slovenských spisovateľov a Asociácia organizácií spisovateľov Slovenska v rámci Dní slovenskej literatúry /2014/ a ďalších významných domácich a zahraničných ocenení.

Napíšte nám

Máte nápad alebo otázku na našu knižnicu? Neváhajte nám napísať, sme tu pre Vás.

Typy dokumentov:

Výber dokumentov publikovaných v rokoch:

Termín vypracovania oznámi knižnica na základe poradovníka.

Čo nám ešte chýba?