Radosti a dni
Prvým podujatím v rámci Týždňa slovenských knižníc bolo stretnutie s uznávanou slovenskou prozaičkou Veronikou Šikulovou pod názvom Radosti a dni v pondelok 28. februára. Debatoval s ňou moderátor a literárny publicista Dado Nagy.
Na programe bola najnovšia zbierka esejí Veroniky Šikulovej, ktorá pracuje ako knihovníčka v Malokarpatskej knižnici v Pezinku. Ako nám sama povedala, sedí tu ako „žaba na prameni, pretože sa stretáva s ľuďmi, ktorí objavujú svet, literatúru.“ Okrem toho píše knihy a „zbiera odpadky okolo knižnice, aj keď to nemá v popise práce“. Jej rozprávanie nám vlastne dramaturgicky veľmi zapadlo do ekologického hesla 23. ročníka Týždňa slovenských knižníc „Vďaka knižniciam rozkvitne tvoja myseľ aj príroda.“ Veronika Šikulová nás presviedča, že „veď už len to, že nám čitatelia prídu do knižnice a požičajú si knihy, môžeme označiť za ekologické správanie. Človek nemusí všetko mať, niektoré veci, aj knižky, môže zdieľať s ostatnými, je to elegantnejšie a zdravšie.“ K takejto ochrane prírody sa s radosťou pripájame aj my.
Ale späť k predstavovanej knihe.
V čase, keď zo všetkých strán sa na poslucháča rinú hrôzostrašné správy o vojne, o agresii, o moci a utrpení, je čítať Radosti a dni Verony Šikulovej ako očistný kúpeľ. Vracia nás do sveta detstva, babkiných perín plných rozprávok a lásky, do svojho dospievania a dospelosti, ktoré sú naplnené vzácnymi ľuďmi. S dobrotou v srdci nám poodhaľuje intelektuálne prostredie Modry a stretnutia s osobnosťami zo sveta literatúry, výtvarného umenia, hudby, ktorí ju priamo alebo sprostredkovane formovali a ovplyvňovali. Tak dostávame výklad o Štefanovi Cpinovi, o jej milovanom Marcelovi Proustovi, Péterovi Esterházym, o hudobnom skladateľovi a zberateľovi ľudových piesní Bélovi Bartókovi, ktoré „obchádzajú dookola naše duše“, o majstrovi Jánovi Cikkerovi, ale aj o „božskom Kájovi“, ktorý sa „stal súčasťou našich životov“. Spomína na Altu Vášovú, Timravu a jej čistú studničku, Izabelu Textorisovú, múzejníčku Oľgu Pavúkovú, aj na svokra básnika Jozefa Mihalkoviča a maliara Ľudovíta Hološku, ktorý dal prednosť pokoju Jablonice pred ruchom Bratislavy. Ale píše aj o „obyčajných“ ľuďoch, o zážitkoch z každodennej cesty autobusom z Modry do pezinskej knižnice. Ako povedal Dado Nagy, kniha je „o zvukoch, vôňach a chutiach“.
Odporúčame okoštovať. Lebo Veronika Šikulová tvrdí: „Keď niekto nečíta, je to na ňom vidieť. Chyba krásy, nepomôže ani kaderník“.
Sme radi, že sa s nami podelila, lebo ako povedala na záver „mlčať nie je zlato, zlato je hovoriť a písať.“
Podujatie z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia, hlavný partner projektu.
Text: PhDr. Ľ. Malá
Galéria
